Farnosť Papradno

 

Úvod
Farnosť
Farský úrad
Bohoslužby
Oznamy
Služby
História
Súčasnosť
Náš patrón
My
Nástenka
Fotogaléria

Myšlienky

Birmovanci
Dekanát
Linky
> mojakomunita.sk

Stránky sú na serveriwww.christ-net.sk

© -jh

 

Myšlienky

 

 

"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.)

 

 

>   Novšie myšlienky a články   -   tu

 

 

9. a 10  Božie prikázanie - I.

9. a 10  Božie prikázanie - II.

9. a 10  Božie prikázanie - III.

* 9. a 10  Božie prikázanie - IV.

 

 

 

Sviatosti I. - Krst

Sviatosti II. - Eucharistia

Sviatosti III. - Krstní rodičia

Sviatosti IV. - Birmovanie

Sviatosti V. - Omšový milodar

Sviatosti VI. - Prinášanie obetných darov

Sviatosti VII. - Eucharistia ako viatikum

Sviatosti VIII. - Pomazanie chorých

Sviatosti IX. - Manželstvo - Kurzy prípravy na manželstvo

 

7. Božie prikázanie - I.

7. Božie prikázanie - II.

7. Božie prikázanie - III.

 

8. Božie prikázanie - I.

8. Božie prikázanie - II.

8. Božie prikázanie - III.

8. Božie prikázanie - IV.

8. Božie prikázanie - V.

8. Božie prikázanie - VI.

8. Božie prikázanie - VII.

 

 

4. pôstna nedeľa - O vlastnostiach čiže podmienkach spovede

1. pôstna nedeľa - O pokušeniach

4. adventná nedeľa

3. adventná nedeľa "Gaudete"

 

6. Božie prikázanie

6. Božie prikázanie - II.

6. Božie prikázanie - III.

6. Božie prikázanie - IV.

6. Božie prikázanie - V.

6. Božie prikázanie - VI.

 

Obnovené pohrebné obrady - 1. (Úcta mŕtvemu telu, piesne pri pohrebe)

Obnovené pohrebné obrady - 2. (Nové schémy obradu pre rozličné situácie)

Obnovené pohrebné obrady - 3. (Starostlivosť o hroby)

Obnovené pohrebné obrady - 4. (Žalm 130 Z hlbočín volám)

 

5. Božie prikázanie

5. Božie prikázanie - II.

5. Božie prikázanie - III.

Existencia a pôsobenie diabla

 

Aktualizované: 27. 01. 2013 19:50



Deviate  a desiate prikázanie:

Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho!

Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho!

 

 

I.   Žiadostivosť

        Človek, ako jediné stvorenie na zemi má rozum a slobodnú vôľu, veľké dary, s ktorými je nerozlučne spojená zodpovednosť. Každý ľudský čin je činom srdca. V srdci totiž sa rodí rozhodnutie, ktoré neskôr vykonávajú nohy, ruky, jazyk. A v skutočnosti za naše činy nezodpovedajú ani ruky, ani nohy, ani jazyk – zodpovedné je srdce. Ono rozhoduje o hodnote našich skutkov, ono rozhoduje o našej hodnote.

Môžeme povedať, že naše srdce je pokojné iba vtedy, keď spíme. Totiž, keď treba konať, musí premáhať mocné sily, mohúcnosti, danosti, ktoré v nás pôsobia: rozum predkladá svoje dôvody, city sa dožadujú zohľadnenia vlastných dôvodov, mocné pudy – ako hlad, smäd, sex – majú tiež veľa čo povedať, nakoniec sa svojho dožadujú aj nadobudnuté zručnosti, dobré i zlé. Skoro pri každom rozhodnutí všetky tieto sily dávajú o sebe vedieť a chcú čo najviac vyťažiť pre seba. Tieto sily pôsobia skryto a rozochvievajú srdce.

Dobre je dovtedy, pokiaľ ich múdrosť dokáže udržať na uzde, pokiaľ ich vie využiť pre dobro človeka. Beda však človeku, ktorý podcení moc týchto síl (daností) a dovolí im, aby riadili jeho skutky. To je začiatok jeho konca, jeho porážky.

A tak objavujeme v sebe niečo zvláštne, čo nazývame žiadostivosť. Žiadostivosť posúva všetko ostatné na druhé miesto, podriaďuje si veci i ľudí.

Prvým znakom prebúdzajúcej sa žiadostivosti je dotieravá chuť neustále sa vracať v myšlienkach k predmetu žiadostivosti. Človek sa môže stokrát počas dňa prichytiť pri tom, ako sa jeho myšlienky krútia okolo predmetu, po ktorom túži. Je to alarmujúci signál, že sa treba zaoberať niečím iným, plne sa zaangažovať do iného diela, ktoré máme radi, ktoré nás teší, ktoré si ceníme, aby sme týmto spôsobom akosi „zabudli“ na predmet žiadostivosti. Pri zachovaní pokoja a pomerne malom vynaložení síl je možné víťazstvo. V krátkom čase sa vracia rovnováha ducha.

Ak však človek podcení túto prebúdzajúcu sa túžbu, zakrátko sa nájde na inom úseku cesty: nebezpečnom, vedúcom k tragédii. Je to etapa krútenia sa okolo predmetu žiadostivosti, hľadanie príležitosti, aby sme ho dosiahli. Všimnime si, ako si človek dokáže s mimoriadnou prešibanosťou všetko usporiadať  – prácu, odpočinok, prázdniny, stretnutie s ľuďmi, dokonca i príchod do kostola... Stále hľadá zámienku, aby bol blízko toho, po čom túži. Ľudia, ktorí takéhoto človeka pozorujú zboku, vidia jeho neprirodzené správanie, smejú sa z neho, ale on sám to nepostrehne, nereaguje na nič, nepočúva napomenutia; je ochotný aj prisahať, že všetci sa mýlia, že vôbec nehľadá to, z čoho ho posudzujú. V tejto etape je už veľmi ťažké sa vrátiť. Žiadostivosť zaslepuje človeka a on sám nevidí riešenie. Vrátiť sa je možné iba s pomocou dobroprajnej ruky, a to len vtedy, keď sám zaslepený žiadostivosťou o to požiada, alebo s tým aspoň súhlasí.

Tretia etapa rozvoja žiadostivosti, to je zosilňovanie žiadostivosti v kontakte s predmetom žiadostivosti. Každé takéto stretnutie pôsobí ako priliaty olej na oheň. Ľudia, ktorí to prežili a dokázali sa z toho dostať, hovoria o posadnutosti. A je to skutočne presné označenie. Nekontrolovaná žiadostivosť je schopná človeka posadnúť a urobiť ho svojím otrokom.

Uprostred rôznych žiadostivostí sú dve najhroznejšie: neovládaný sex a lakomstvo. Boh, ktorý pozná moc týchto veľkých síl, ktoré sú skryté v srdci človeka, nám radí, aby sme ich ovládali na samom začiatku, vtedy, keď sa prebúdzajú, ešte na tej prvej etape klzkej cesty vedúcej k priepasti. Preto nám Pán Boh dal láskyplné otcovské napomenutie v posledných dvoch prikázaniach Desatora: „Nepožiadaš manželku blížneho svojho! Ani nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je.“ Alebo v novom znení: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho! Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.“

 

KKC: Deviate prikázanie zakazuje telesnú žiadostivosť, desiate nezriadenú túžbu po cudzom majetku. (2514)

Žiadostivosť z etymologického hľadiska označuje silnú formu ľudskej túžby. V našom kresťanskom ponímaní to je zmyslová túžba, ktorá odporuje činnosti ľudského rozumu. Žiadostivosť pochádza z neposlušnosti prvotného hriechu. Vnáša neporiadok do morálnych schopností človeka. (2515)

Čo so žiadostivosťou? Je tu na mieste každodenný boj. Duchovný boj; ako hovoríme: boj medzi „duchom“ a „telom“. (2516)

Sv. Pavol nás povzbudzuje: „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! (Kol 3, 5; YC s. 251)

Aké je dobré pravidelne si to v sebe kontrolovať a očisťovať vo svätej spovedi!

 

Na štúdium: 

Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2514

YouCat od str. 251


 

II.  Čistému  je  všetko  čisté

 

Posledné dve prikázania Desatora obsahujú výstrahu Boha, ktorá patrí každému človeku, aby strážil hnutia svojho srdca.

Dnes sa pozrime zvlášť na deviate prikázanie.

Sexuálna žiadostivosť je úzko spojená s istými vrodenými a nadobudnutými danosťami. Sú ľudia, pre ktorých ovládanie tejto žiadostivosti je mimoriadne ťažkým problémom, a sú takí, ktorí v tejto oblasti nikdy nemali väčšie ťažkosti: tak v období pred manželstvom, ako aj v manželskom spolužití majú žiadostivosť pod kontrolou. Oni ju ovládajú, a nie ona ich.

Existujú však prípady chorobnej sexuálnej precitlivenosti s celou škálou najrôznejších deformácií a vybočení; vtedy je niekedy potrebná pomoc lekára, ale aj tá nie vždy býva účinná. Tu nie je miesto, aby sme rozprávali o všetkých odchýlkach od normy v tejto oblasti. Avšak kresťan by mal vedieť o tom, že existujú, a pamätať zároveň na to, že tam, kde do hry vstupuje nejaká anomália v sexuálnom živote, tam máme dočinenia aj s obmedzením slobody a nezriedka i vedomia. Keď chceme pozerať na túto vec objektívne, treba vedieť, že činy takýchto osôb môžu byť vážnym zlom, niekedy dokonca hrozným pre okolie, avšak stupeň viny takého človeka nemusí byť veľký. Treba si to uvedomovať tým viac, že vlastne nepoznáme presnú hranicu medzi ľuďmi zdravými a chorými. Uprostred nás žijú mnohí, ktorí nevedia nič o svojich chorobách, lebo tie sa ešte dostatočným spôsobom neprejavili, alebo majú taký charakter, že nesťažujú normálny život. Niektoré chorobné odchýlky od normy v sexuálnom živote môžu byť krížom pre spolumanžela, a preto je tu potrebné viac múdrosti, aby sme k tomu dokázali pristupovať podľa Božej vôle. O problémoch tohto druhu treba vždy hovoriť diskrétne v spovednici a hľadať na ne Božie riešenie.

To, o čom teraz sme teraz hovorili, nech je pre nás ešte jednou výstrahou: totiž aby sme príliš ľahko neposudzovali iných. Meranie ľudí podľa našej miery nás môže priviesť k vážnemu omylu a nikdy neprospeje ani tomu, kto súdi, ani tým, ktorých posudzuje. Ponechajme súd Bohu!

 

Ježiš v starosti o naše dobro zdôraznil váhu deviateho prikázania, keď povedal, že „každý, ktorý žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28).

Vyzýva tiež k odmietnutiu každej blízkej príležitosti k hriechu. Človek je zodpovedný za budovanie svojho sveta. Ak tento jeho svet bude vybudovaný z blízkej príležitosti k hriechu, žiadostivosť bude v ňom paňou.

Ak niekto zodpovedným spôsobom miluje druhého človeka, tak sa nepozerá na neho preto, aby ho získal pre seba, ale aby ho obohatil. Zrelosť totiž spočíva v tom, že sa dokážeme prestaviť z „mať“ na „byť“. Evanjelium stále vyzýva k tomu, aby sme boli niekým. Človek, ktorý dokáže ovládnuť žiadostivosť, vzdáva sa toho, aby mal, v prospech toho, aby kýmsi bol. Takýto človek je čistý. Čokoľvek vezme do svojich rúk, obohatí to a nezničí. „Čistému je všetko čisté.“ Pre nečistého je všetko nečisté, lebo čohokoľvek sa dotkne, dokonca už len svojím nečistým zrakom, vždy to zamaže.

 

           

„Nepožiadaš manželku blížneho svojho!“ – „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho!“ – to je výzva k pohľadu na druhú osobu bez toho, aby sme ju chceli pre seba; to je výzva, aby sme si vážili hodnosť svoju i cudziu. Týka sa to medziľudských kontaktov, pozerania televízie, filmov, pornografie, čítania kníh, tlače, predstavivosti, túžob. Vnútorný poriadok v človeku nám dovoľuje, aby sme dokázali pozerať na všetko, čo je ľudské, v pokoji, s úctou a zodpovednosťou.

 

„Deviate prikázanie sa stavia proti neusporiadanej forme sexuálnej žiadostivosti, v ktorej vládnu pudy nad duchom a živočíšna stránka nad celým človekom.“ (YC 462)

„Čistotu srdca, ktorá je predpokladom lásky, človek dosahuje predovšetkým v spojení s Bohom v modlitbe a vo sviatostiach... Čistý človek dokáže milovať úprimným a nerozdeleným srdcom.“ (463)

 

Na štúdium: 

Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2514

YouCat od str. 251


 

 

III.  Veľa  mať

 

Jeden z najnešťastnejších omylov spočíva v tom, keď ľudia robia svoje šťastie závislým od množstva majetku, ktorý vlastnia. Peniaze môžu všetko, a keď sú také všemohúce, tak mi môžu dať aj šťastie... Spája sa to s chápaním slobody ako možnosti robiť to, čo sa mi páči. (Častokrát práve nedostatok materiálnych prostriedkov obmedzuje takto chápanú slobodu a núti starať sa o tieto prostriedky.)

Mnoho ľudí sa sústreďuje na hromadenie majetku, aby mohli prežiť radosť zo slobodného užívania toho, po čom zatúžili. Svet pozná túto nenásytnú chuť človeka po vlastnení, preto sýti človeka rozličnými spôsobmi. Tomu slúži celý mechanizmus reklamy. Z tejto túžby sa rodia dobyvačné vojny, tu treba tiež hľadať hlavné pramene lúpeží, krádeží a iných foriem zaberania cudzieho majetku.

Avšak veci, ktoré máme, nás nerobia šťastnými, lebo nás oddeľujú od iných ľudí. Koľkokrát zbadáme, že niekto iný má to, čo my nemáme, ale on samotný nám je vzdialený. Medzi ním a nami sa nachádza jeho vec, jeho bohatstvo. A to rozdeľuje, stáva sa prekážkou,  znemožňuje stretnutie sŕdc. A šťastie človeka nespočíva vo vlastnení vecí, ale v zjednotení sŕdc. Všetko to, čo srdcia oddeľuje, je prekážkou k šťastiu.

V tomto kontexte treba chápať desiate prikázanie: „Nepožiadaš majetku blížneho svojho!“ – „Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho!“ Ono stojí na stráži poriadku srdca, v ktorom sa ľahko môžu dostať k slovu nízke city voči druhému človeku, a to iba z toho dôvodu, že on má niečo, čo ja nemám. Takýto pohľad na druhého človeka – cez to, čo on má, – spôsobuje vážnu chybu, ktorá je jedným z hlavných hriechov, a to je závisť. Ešte častejšie vstupuje do hry lakomstvo a túžba privlastniť si to, čo má druhý. Tu treba hľadať aj korene nenávisti.

Bohatí nebývajú veľmi obľúbení, dokonca aj keby inak boli veľmi správnymi ľuďmi, lebo ľudia vidia nie ich srdcia, ale ich bohatstvo. Je zaujímavý fakt, že boháč zvyčajne nedokáže nadviazať opravdivé priateľstvo s chudobným, lebo ich srdcia sa nikdy nestretnú. Bohatstvo vytvára prekážku pri nadviazaní opravdivej lásky.

Boh nás vyzýva, aby sme sa nezastavovali pri dobrách, ktoré máme, ale aby sme sa dokázali pozerať ponad tie dobrá. Dajme si  pozor, pretože s týmto môžu mať problém aj tí, ktorí sú inak duchovne na výške: mnohí totiž máme tendenciu hodnotiť ľudí podľa toho, čo majú, ako sú oblečení, aké majú auto, v akom dome bývajú. Ako ľahko vtedy pociťujeme ľútosť a závisť, že my čosi podobné nemáme. Pritom sa ľahko zabúda na to, že keby sme to všetko mali my, iní by zasa podobne závideli nám – a z tohto uzavretého kruhu niet východiska.

Iba Boh ukazuje správne riešenie: „Nepožiadaš“ – nechaj každému to, čo má, a ty správne využívaj to, čo máš ty sám.

 

„Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá. zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci.“ (KKC 2536)

„Závisť je pocit smútku, neprajnosti a hnevu pri pohľade na majetok druhého človeka... Závisť neovládne srdce toho, kto sa raduje z úspechov a darov druhých.“ (YC 466)

 

Na štúdium: 

Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2534

YouCat - od str. 254 n.

 


 

IV.  Málo  potrebovať

 

Cesta k šťastiu vôbec nevedie cez zhromažďovanie. Šťastný nie je ten, kto veľa má, ale ten, kto málo potrebuje. Na zemi, k životu hodnému človeka netreba veľa. Spravidla skoro všetci máme viac, ako potrebujeme. Ten, kto to objavil, namiesto toho, aby túžil po cudzích veciach, rád sa podelí s inými o to, čo sám má. A pomerne rýchlo zbadá, že múdrym dávaním oveľa ľahšie nadväzuje kontakty s inými.

Túžba po cudzom majetku nás oddeľuje od iných, lebo napĺňa srdce pocitmi neochoty, závisti, ba dokonca nenávisti; naopak rozdávanie dobier, ktoré vlastníme, nás spája s inými, lebo napĺňa srdcia radosťou, dobroprajnosťou, vďačnosťou, teda citmi, ktoré tvoria šťastie človeka.

Boh, ktorý hovoril v Starom zákone: „Nepožiadaš majetku blížneho svojho“, vyzval nás k starostlivosti o harmóniu srdca. Ježiš Kristus v Novom zákone, keď vyzýva k evanjeliovej chudobe, robí krok ďalej na ceste rozvoja morálneho života: Bohatému mladíkovi, ktorý ideálne zachovával všetky prikázania, radí, aby predal, čo má, aby to rozdal chudobným a nasledoval ho. Vtedy mladík odišiel smutný. Zdalo sa mu, že k tomu, aby bol šťastný, musí veľa mať. Neobjavil pravdu, že šťastie spočíva v tom, keď robíme iných šťastnými, a že materiálne hodnoty sa až vtedy stávajú nástrojom konania dobra, keď sa možno s nimi deliť, keď ich darujeme núdznym.

Ten, kto vie dávať, určite nebude žiadať cudzie. Pokým ktosi nevie dávať, nevie sa deliť. Dovtedy tkvie v jeho srdci žiadostivosť po cudzích veciach. Len ten, kto dáva, vidí človeka a nie majetok, len ten vie pozerať ponad materiálne veci, aby videl srdce druhého.

 

Deviate a desiate prikázania často akosi nie sú docenené, a predsa oni stoja na stráži rovnako veľkých hodnôt, ako predchádzajúce prikázania. Netreba ich spájať ani so šiestym prikázaním, ani so siedmym, lebo keby neprinášali nič nové, Boh by ich nebol sformuloval oddelene. Súbor prikázaní obsahuje desať hodnôt a nie osem, ako sa to často podáva. Ba čo viac, z evanjeliového pohľadu tieto dve posledné boli Kristom zvlášť zdokonalené. Kristovi ide o poriadok srdca a na týchto dvoch prikázaniach, zdokonalených výzvou k čistote, dokonca v pohľade na ženu, a na zamilovaní si chudoby, kladie základ evanjeliovej dokonalosti. Tí, čo chcú žiť hlbší duchovný život, rozhodujú sa pre praktizovanie evanjeliových rád: čistota, chudoba, poslušnosť.

Kristus sám dokonale zachovával celé Desatoro, čím nám dal príklad, aby sme si zamilovali chudobu. Dobrovoľne sa vzdal materiálnych dobier, aby nás mohol obdarovať nesmiernym duchovným bohatstvom. Svojím príkladom dokazuje, že opravdivé šťastie nespočíva v hromadení, ale je obsiahnuté v umení vedieť obmedziť svoje potreby. Šťastný nie je ten, kto má veľa, ale ten, kto nepotrebuje veľa. Slobodné srdce, je šťastné srdce. Srdce plné túžob a žiadostí, večne hladné a nenasýtené, nikdy nespozná a neokúsi šťastie.

 

Vety z katechizmu: 

„Odpútanosť od bohatstva – podľa evanjeliovej chudoby – a odovzdanosť do Božej prozreteľnosti nás zbavuje obáv o zajtrajšok.“ (YC 467)

„Odpútanie sa od bohatstva je nevyhnutné na vstup do nebeského kráľovstva.“ (KKC 2556

Posledný odstavec tohto článku KKC má názov „Chcem vidieť Boha“.

„Túžba po pravom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadenej náklonnosti k bohatstvám tohto sveta, aby sa zavŕšila vo videní Boha a v jeho blaženosti.“ (KKC 2548)

„Poslednou a najväčšou túžbou človeka môže byť iba Boh.“ (YC 468)

Túto túžbu máme všetci hlboko zakódovanú vo svojom vnútri. Niekedy ju môžeme zahlušiť, zatarasiť. Všimnime si to na ľuďoch, ktorí žijú na výslní, ktorí sa nám zdajú, že Boha úplne vylúčili zo svojho života. Predsa v rozhodujúcich chvíľach, nech by mali čokoľvek, nič ich tak nenaplní ako túžba po Bohu.

Je zaujímavé, že tieto slová túžby po Bohu vyslovila pár dní pred smrťou speváčka Whitney Houston, ktorá mala včera pohreb. „Uvidím Ježiša. Chcem vidieť Ježiša.“     článok

Známa česká speváčka Lucie Bílá na konci televíznej šou Legendy popu (piatok 17.2.2012 na STV 1) vyznala takto vieru: „U nás v Čechách bohužiaľ viera nemá takú tradíciu ako na Slovensku, a je mi to veľmi ľúto. Pretože kto neverí, ďaleko nedôjde. Ja som prirodzene veriaci človek a Desatoro Božích prikázaní, to sú pre mňa pravidlá slušného správania.“ A potom spievala pieseň Desatoro.    video (128:55)     pieseň

 

 

Na štúdium: 

Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2534

YouCat - od str. 254 n.

 


 

SVIATOSTI (1)

 

         Krst

 

Krst – brána k ostatným sviatostiam. Je to základná sviatosť, ktorú sme prijali, aby sme boli oslobodení od ťarchy dedičného hriechu, stali sme sa Božími deťmi a členmi Cirkvi. Je základom kresťanského života.

Vyplýva z Veľkej noci. Preto sme na Veľkonočnú vigíliu svätili krstnú vodu a obnovovali si krstné záväzky. Ježiš svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil nad smrťou, obnovil život. V krste sa prejavuje tento nový život. Pramenitá voda je symbolom života. (Preto sa krstí vodou: liatím alebo ponorením – naznačuje to aj zmytie hriechu.)

Pokrstený môže byť každý človek, ktorý ešte nie je pokrstený.

Ak má byť pokrstený dospelý človek, musí predtým absolvovať prípravu, tzv. katechumenát, trvajúci zvyčajne 2 roky, počas ktorého sa náležite pripraví, poučí o pravdách viery a kresťanských povinnostiach.

Pri krste dieťaťa sa vyžaduje, aby bola opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve; ak taká nádej úplne chýba, má sa krst odložiť.

Nemá sa udeľovať sviatosť krstu deťom bez toho, aby o to požiadali rodičia (aspoň jeden z rodičov). (Samozrejme, informovať sa o krste môže hocikto, napr. starí rodičia, ale žiadať oň pre svoje deti môže len rodič.)

Rodičia a tí, ktorí prevezmú úlohu krstných rodičov, sa majú riadne poučiť o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia. – Krstná náuka je teda povinná zo zákona.

Táto náuka sa môže konať už počas očakávania narodenia dieťaťa, a to buď na fare alebo v rodine, ktorú farár pri tejto príležitosti navštívi, čo sa odporúča. Matka môže prijať požehnanie pred pôrodom.

Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať, aby sa nedávalo meno, cudzie kresťanskému zmýšľaniu. (Možnosť dať pri krste aj druhé meno, aby dieťa malo nebeského patróna.)

Dieťa má byť pokrstené vo farnosti, kde skutočne bývajú jeho rodičia (trvalý resp. prechodný pobyt je niečo iné ako kánonický pobyt. – T.zn., že ten, kto má v našej farnosti trvalý či prech. pobyt, nemusí tu mať ešte pobyt kánonický.)

Teda krst treba vybavovať vždy tam, kde rodičia skutočne bývajú. (Ak by malo byť dieťa pokrstené niekde inde, musí byť na to vážny dôvod (nie pekný kostol ap.); tento dôvod posúdi vlastný farár. Nikdy neobchádzajme svojho vlastného farára! To zvyčajne nasvedčuje, že tam niečo nie je v poriadku.)

Krstiť by sa malo predovšetkým v nedeľu (deň Pánov, deň Kristovho zmŕtvychvstania), a keď je to možné, pri sv. omši, na ktorej sa zúčastňuje farské spoločenstvo, do ktorého novopokrstený bude patriť. (Takto môžu byť pokrstené viaceré deti narodené napr. v priebehu 1 mesiaca.) Je pekné, keď praktizujúce rodiny využívajú túto možnosť.
Krst je totiž sviatosťou viery. (KKC) Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Teda krst nie je súkromná záležitosť. Krst žiadame od Cirkvi, nijako ináč ho nemôžeme prijať.

U všetkých pokrstených má viera po krste rásť. (Krst je začiatok.) Preto si aj obnovujeme krstné sľuby (Veľkonočná vigília, 1. sv. prijímanie). Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. Aké je dôležité, aby rodičia bolo naozaj praktizujúcimi veriacimi. Oni majú odovzdávať vieru. Avšak: Kto môže odovzdať niečo, čo sám nemá?

 

Smernice, ktoré platia v našej diecéze pri krste detí vo zvláštnych prípadoch:

Dieťa slobodnej matky môže byť pokrstené, ak matka je praktizujúca katolíčka, ktorá vychováva dieťa sama a nežije v nedovolenom zväzku.

Dieťa rodičov, ktorí žijú v civilnom zväzku alebo v konkubináte, môže byť pokrstené, ak existuje prekážka, pre ktoré nemôžu mať cirkevný sobáš, a praktizujú svoju vieru (teda pravidelne chodia na sv. omšu, i keď nemôžu pristupovať k Eucharistii).

Ak rodičia žijú v civilnom zväzku alebo konkubináte a odmietajú cirkevný sobáš, môže byť dieťa pokrstené iba vtedy, ak sa písomne zaviažu vychovávať dieťa v katolíckej viere, pričom toto osvedčenie musia urobiť aj krstní rodičia, ktorí jednoznačne musia spĺňať predpísané podmienky. Pokiaľ by však zjavne neexistovala nádej na katolícku výchovu dieťaťa, treba krst odložiť.

 „V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodiča boli ľuďmi živej viery. Ak krstní rodičia túto podmienku nespĺňajú a rodičia ich nechcú vymeniť, treba krst odložiť alebo dieťa pokrstiť bez krstných rodičov.“

 

Krst v súrnom prípade:
v nebezpečenstve priameho ohrozenia života môže krstiť každý človek, ktorý má náležitý úmysel,
pritom použije čistú vodu, ktorú leje krstencovi na hlavu alebo v prípade potreby na inú časť tela,
pričom hovorí: Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
(Môže pritom povedať meno, nemusí. Dôležité je liatie vody a vyslovenie správnej formuly.)


Na štúdium:
Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl. 
1213

 

Hore


 

SVIATOSTI (2)

 

         Eucharistia

 

Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života.

Krst prijímame raz za život; Eucharistiu by sme mali prijímať častokrát, stále, denne

"Prvé sväté prijímanie" – nie je sviatosť, to je slávnosť, pri ktorej má niekto prvýkrát plnú účasť na sv. omši, čiže prvýkrát prijíma Eucharistiu a má odteraz právo prijímať ju.

To nás vedie k tomu, aby sme chápali, že ju máme prijímať často (keď je možné, denne) a mali by sme sa učiť, aby bolo pre nás samozrejmé túžiť prijímať pri každej omši na ktorej sme prítomní – aby sme mali na nej plnú účasť.
To zodpovedá samotnému zmyslu Eucharistie. Neprijímať pri sv. omši je čosi podobné, ako prijať od niekoho pozvanie na hostinu, ale nechcieť si vziať z toho, čo pre mňa pripravil.

Prijímať teda môžu všetci, ktorí majú potrebné dispozície.
Kto nemá dispozíciu?
Ten, kto má na duši ťažký hriech.
"Kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede nesmie prijímať Pánovo telo."

Teda táto indispozícia, spôsobená hriechom, sa dá odstrániť sviatostnou spoveďou.
(Ak chápem, že hriech, najmä smrteľný, je zlo, že je to niečo hrozné, čo ma ničí, tak by mi malo byť jasné, že ak sa vyskytne, že sa nachádzam v stave ťažkého hriechu, nemal by som otáľať a ihneď by som mal vyhľadať kňaza, aby som sa mohol vyspovedať.
Treba pripomenúť, že vyspovedať sa môžem nielen pri spoločnej spovedi pred sviatkami alebo pri nejakej zvláštnej príležitosti, nemusím teda čakať dlhé mesiace, ale mám túto možnosť kedykoľvek...)

Jestvujú však aj stavy trvalej indispozície (niekto žije v hriechu a nechce alebo nemôže tento stav zmeniť), napr.:
    -
 slobodný žijúci v konkubináte
    -
sobášený civilne alebo v nekatolíckom kostole (teda žijúci v neplatnom zväzku)
    -
 katolícky zosobášený, ale nežijúci s manželom (rozvedený alebo jednoducho odišiel)
    -
 vdovec žijúci v konkubináte

Nezabúdajme zachovávať predpísaný eucharistický pôst:  1 hodinu pred prijatím Eucharistie nič nejeme ani nepijeme, okrem liekov a vody.
Aj náš vonkajší postoj (pohyby, odev) by mali vyjadrovať úctu, ktorú prejavujeme tejto sviatosti.

 

Na štúdium:
Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl. 
1322
 

 

Hore


 

SVIATOSTI (3)

 

        Krstní rodičia

 

Neraz môžeme počuť, ako sa niektorí pochvália: „Som krstným otcom/matkou toľkým...“
Už menej často počuť vo vyznaní hriechov pri sv. spovedi, či a ako si plním povinnosti vyplývajúce z prijatia tejto služby... Vidno z toho, že ide častokrát o úplné nepochopenie toho, čo predstavuje krstné rodičovstvo.

"Krstencovi sa podľa možnosti má dať krstný rodič" – t.zn., že nie je nutné, aby bol krstný rodič. Je lepšie, keď krstného rodiča niet, ako by ním mal byť niekto, kto neodovzdáva vieru, skôr od nej odvádza.

Krstný rodič má byť vzorom kresťanského života. Má pomáhať pokrstenému na jeho ceste kresťanského života.

Úloha krstného rodiča je ekleziálnou službou. Teda Cirkev poveruje, niekoho, aby vykonával službu krstného rodiča; preto Cirkev kladie aj požiadavky.

Podmienky pre krstného rodiča:
- aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
- najmenej 16 rokov;
- aby bol katolík, pobirmovaný, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať.

Z toho vyplýva, že nemôže vykonávať službu krstného rodiča:
    -
 nepokrstený,
    -
 pokrstený nekatolík,
    -
 kto nie je pobirmovaný,
    -
 slobodný, ktorý žije v konkubináte (s partnerom v spoločnej domácnosti)
    -
 len civilne zosobášený alebo zosobášený v inom než katolíckom kostole,
    -
 katolícky zosobášený, ale nežije so svojím manželom (rozvedený či nerozvedený)
    -
 vdovec, ktorý žije v konkubináte (s partnerom v spoločnej domácnosti)
    -
 kto nežije prakticky vieru, t.j. vyhýba sa povinnosti pravidelnej účasti na svätej omši každú nedeľu a prikázaný sviatok alebo nepristupuje k spovedi aspoň raz za rok,
    -
 postihnutý nejakým cirkevným trestom (napr. exkomunikácia pri potrate),
    -
 kto svojím životom odporuje učeniu Cirkvi, dáva pohoršenie atď.

Zamyslime sa:
Ak niekto nespĺňa podmienky pre získanie vodičského preukazu, nemôže mu tento preukaz príslušný orgán vydať, inak by to bola pohroma.
Ak niekto nespĺňa podmienky pre prijatie úlohy krstného rodiča, nemôže mu Cirkev dovoliť vykonávať takú zodpovednú úlohu. – Tu ide predsa o viac! Vtedy je naozaj lepšie, keď dieťa bude pokrstené bez krstného rodiča.

Prosím, nežiadajte kňazov, aby porušovali cirkevné predpisy!

 

Na štúdium:
Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl. 
1255

Kódex cirkevného práva, kán. 872 - 874

Hore


 

SVIATOSTI (4)

 

         Brmovanie, birmovní rodičia


 

Na zopakovanie a doplnenie:

Hovorili sme o krstných rodičoch a ich povinnostiach. U mnohých sa to prejavilo aj pri sv. spovedi.
(Vždy by to tak malo byť – Božie slovo, ktoré ma zasiahlo, oslovilo, mi častokrát zjaví mnohé veci, ktoré som si doteraz neuvedomoval; teraz nastal čas, keď som na to prišiel, je mi to ľúto a môžem to vyznať v spovedi.)

Úloha krstného rodiča je ekleziálna služba; nemusí byť; ak je – tak nech je zodpovedný.
Pán Boh nás bude volať na zodpovednosť za každého jedného človeka, za ktorého sme prijali zodpovednosť aj službou krstných rodičov!

Hovorili sme, kto nemôže byť, čo všetko nemôžeme, kto nemôže byť krstným rodičom... 
Pohovorme teraz o tom, čo môžeme.
Mnohí poviete, že vaše krstné deti sú už dospelé, tam sa už „nič nedá robiť“.
A predsa niečo môžeme: Modliť sa! To môžeme vždy a všade, aj keď sme od seba vzdialení na tisícky kilometrov, aj keď ten druhý je na míle vzdialený od Boha...
(Predstavujem si, že po smrti nás bude vítať zástup ľudí, ktorí nám budú vďační za každý Otčenáš, ktorý sme kedysi za nich vyslovili, a možno práve tým sme im zachránili večnosť...)

 

Čo platí pre krstných rodičov, to isté platí aj pre službu birmovných rodičov.

„Birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorého úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia.“

„Je  užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.“
(zmena je možná, ale svedčí to o tom, že výber krstných rodičov asi dobrý nebol...)

„Sviatosť birmovania ... pokrstených posilňuje a užšie zaväzuje, aby slovom a skutkom boli svedkami Krista, šírili vieru a ju obhajovali.“ (CIC 879)

„Prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti, veď .. pokrstených dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, ...“ (KKC 1285)

Deň Turíc – apoštoli naplnení Duchom Svätým začínajú ohlasovať veľké Božie skutky (KKC 1287)

Odvtedy apoštoli vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Sv., ktorý dovršuje krstnú milosť. 1288

Aby sa lepšie naznačil dar D.Sv., k vkladaniu rúk sa pridalo pomazanie voňavým olejom – krizmou. Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, t.zn. „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (gr. Christos – Pomazaný)

Veriaci sú povinní prijať túto sviatosť. (CIC 890)

... sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné. (KKC1306)

Sviatosť birmovania môže – a má – prijať každý, kto ešte nebol birmovaný. Samozrejme pre to treba niečo urobiť, treba sa na jej prijatie náležite pripraviť

 

Sviatok Turíc, ktorý budeme sláviť, je pre nás príležitosťou:
tí, ktorí už prijali sviatosť birmovania – poďakovať za tento dar;
tí, ktorí ju ešte neprijali – prosiť o túžbu po prijatí tejto sviatosti

 

Na štúdium:
Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl. 
1285
 

Hore


 

SVIATOSTI (5)

 

         Omšový milodar

 

Prežívali sme slávnosť Božieho Tela. Konali sme aj v našej farnosti slávnostný sprievod s Oltárnou sviatosťou. A zamýšľali sme sa nad dôležitosťou sviatosti Eucharistie v našom živote.

Sv. Otec pri príležitosti tohto sviatku povedal:
"Eucharistia tvorí najcennejší poklad Cirkvi. Eucharistia je ako pulzujúce srdce, ktoré dáva život celému mystickému telu Cirkvi... Bez Eucharistie by Cirkev jednoducho neexistovala. Eucharistia totiž robí z ľudského spoločenstva tajomné spoločenstvo, schopné prinášať Boha svetu a svet privádzať k Bohu...

V čoraz individualistickejšej kultúre, do ktorej sme ponorení v západných spoločnostiach a šíriacej sa do celého sveta, je Eucharistia akýmsi „protiliekom“, ktorý pôsobí v mysliach a srdciach veriacich a neustále do nich zasieva logiku spoločenstva, služby a zdieľania, skrátka logiku evanjelia. Prví kresťania v Jeruzaleme boli evidentným znamením tohto nového životného štýlu, pretože žili v bratstve a mali všetko spoločné, aby nikto netrpel nedostatkom (porov. Sk 2,42-47). Z čoho to všetko vychádzalo? Z Eucharistie... Taktiež v nasledujúcich generáciách v priebehu stáročí bola Cirkev vo svete neustále silou spoločenstva, a to i napriek ľudským obmedzeniam a omylom. Spomeňme si najmä na najťažšie obdobia skúšok. Aký význam mala napríklad možnosť účasti na nedeľnej sv. omši v krajinách podrobených totalitným režimom! Ako hovorievali starovekí mučeníci v Abitene: „Sine Dominico non possumus“ – t.j. bez nedeľnej Eucharistie nemôžeme žiť! Prázdnota produkovaná falošnou slobodou však môže byť podobne nebezpečná. Účasť na Kristovom tele je teda pre inteligenciu a vôľu liekom, ktorý pomáha opäť nachádzať chuť pravdy a všeobecného dobra."

 

Pozrime sa na slávenie svätej omše z jedného praktického hľadiska:

Veriaci majú právo žiadať slúžiť svätú omšu na vlastné úmysly. Podľa prastarého zvyku pri tejto príležitosti veriaci dávajú kňazovi milodar. To nie je cena omše! Svätá omša sa nedá zaplatiť! Cena omše je život Ježiša Krista, ktorý sa dal za nás ukrižovať.

Tu ide o milodar (štipendium), ktorý dobrovoľne venujeme kňazovi slúžiacemu omšu.

V Kódexe cirkevného práva čítame:
Kán. 945 - § 1. Podľa schváleného zvyku Cirkvi každému kňazovi, ktorý slávi alebo koncelebruje omšu, je dovolené prijať venovaný milodar, aby omšu obetoval na určitý úmysel.
§ 2. Kňazom sa nástojčivo odporúča, aby aj bez prijatia milodaru, slávili omšu na úmysel veriacich, najmä biednych.
Kán. 946 - Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a diel.
Kán. 947 - Omšové milodary treba úplne uchrániť pred akýmkoľvek, hoci len zdanlivým druhom predávania alebo obchodovania.
Kán. 952 - § 1. Úlohou provinčného koncilu alebo zhromaždenia biskupov provincie je pre celú provinciu dekrétom určiť, aký milodar sa má venovať na slávenie a obetovanie omše, a kňazovi nie je dovolené žiadať vyššiu sumu; je mu však dovolené prijať spontánne venovaný vyšší, ale aj nižší milodar, než je určený za obetovanie omše.

 

Prednedávnom ste si mohli medzi inými správami všimnúť aj túto: Cirkev si zvýšila poplatky...
Vieme, aké podráždenie táto správa spôsobila. Zámerne. Veď v súčasnosti je moderné kydať na Cirkev.
Pritom táto krátka správa má v sebe dve veľké lži, ktoré treba vyvrátiť:
1. Nejde o poplatky! Vysvetlili sme vyššie. Ide o milodar, dávaný dobrovoľne (poplatky sa vyberajú napr. na úradoch za niektoré správne úkony alebo za vývoz komunálneho odpadu a pod.).
2. Nezvýšila! Len dekrétom ustanovila to, čo bolo treba ustanoviť, a nakoniec vlastne len potvrdila prax u nás už dávnejšie zaužívanú.

O čo vlastne ide? 

Biskupi na Slovensku uskutočnili podľa Kódexu kánonického práva (CIC) rozhodnutie záväzné pre celé územie provincií ohľadom výšky milodaru venovaného na slávenie svätej omše.
Výška milodaru venovaného na slávenie svätej omše je od 1. júla 2011 stanovená na 5 €.
Pritom platí, že kto z veriacich bude chcieť obetovať dobrovoľne vyšší milodar alebo nižší, môže tak urobiť v zmysle kánona 952 § 1 CIC.

Z toho vyplýva, že sa v podstate nič nezmenilo. Milodar môžeme (a nemusíme) dávať taký, ako sme boli doposiaľ zvyknutí. Zmeniť by sa mal však náš pohľad na túto vec - na omšový milodar, ale aj na veľkosť každej slávenej svätej omše.

 

Zvyky v našej farnosti:

O odslúženie svätej omše na vlastný úmysel  možno požiadať po sv. omšiach v sakristii.

Ak sa žiada o slúženie sv. omše v stanovený termín, tento sa zapíše do kalendára (treba nahlásiť s niekoľkomesačným predstihom). V takomto prípade sa patrí, aby sa žiadateľ, príp. rodina zúčastnili na slávení tejto omše; odporúča sa mať na nej plnú účasť -  pristúpiť aj k sv. prijímaniu (ak treba, aj k svätej spovedi).

Milodar sa odovzdáva až po odslúžení sv. omše kňazovi, ktorú omšu slávil.

Úmysly na aktuálny týždeň bývajú pravidelne na výveske alebo na internete na našej farskej stránke. (Môžete si ich overiť aj telefonicky – a tiež nahlásiť prípadné chyby.)

Je pekným zvykom slávenie sv. omše na 1. výročie smrti. Treba ju však takisto vopred ohlásiť. Patrí sa, aby sa na tejto omši zúčastnili príbuzní, a pokiaľ sú veriaci, mali by mať na nej plnú účasť  (teda sv. spoveď predtým). – To by malo platiť aj o pohreboch samotných – rodina, pokiaľ je veriaca, mala by mať plnú účasť na pohrebnej omši.

Je pekné, že mnohí dávajú slúžiť omšu nielen za mŕtvych, ale na rozličné úmysly, napr. za šťastný pôrod, na poďakovanie za ukončenie štúdia, pri výročí sobáša (najmä 25. a 50.), za zdravie, za obrátenie či duševné uzdravenie, za šťastlivú smrť a pod.

Je možné odslúžiť omšu aj bez stanovenia termínu.
Ak žiadateľ súhlasí, že omša bude slávená v ľubovoľnom termíne a na ľubovoľnom mieste, milodar treba odovzdať hneď pri nahlásení úmyslu.

 

Na štúdium:
Kódex cirkevného práva, kán. 945 - 958

 

Hore


 

SVIATOSTI (6)

 

         Prinášanie obetných darov

 

Na zopakopvanie:

Podľa prastarého zvyku pri príležitosti slávenia omše na vlastný úmysel veriaci dávajú kňazovi milodar. To nie je cena omše! Svätá omša sa nedá zaplatiť! Tu ide o milodar (štipendium), ktorý dobrovoľne venujeme kňazovi slúžiacemu omšu.

 

Svätá omša je obeta Nového zákona. Teda celá omša má obetný charakter.

Obetuje sa za nás Ježiš Kristus – nekrvavým spôsobom: Na oltári kríža sa obetoval Ježiš Kristus krvavým spôsobom - keď prelial za nás svoju krv; na oltári našich chrámoch pri slávení Eucharistie sa sprítomňuje táto obeta Ježiša Krista nekrvavým spôsobom - pri premenení.

Účasť na obete máme aj my, ktorí sa zúčastňujeme na slávení svätej omše. Ak rozdelíme slávenie svätej omše na dve základné časti (bohoslužba slova a bohoslužba obety), vieme, že tá druhá sa skladá z obetovania, premenenia a prijímania.
A práve časť nazývaná "obetovanie", to nie je obetovanie Ježiša, to je naše obetovanie, obetovanie darov, ktoré prinášame. Všimnite si, že keď prinesiete k oltáru dary chleba a vína a odovzdáte ich kňazovi, skôr než ich položí na oltár, hovorí: "Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvoje štedrosti prijali tento chlieb (toto víno); obetujeme ho tebe ako plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk... "

K darom chleba a vína, ktoré sú potrebné na slávenie omše, patria aj iné dary. Pre vás, ktorí chodievate pravidelne na svätú omšu, je asi samozrejmé, že v nedeľu a vo sviatok prinášate vlastnú finančnú obetu, ktorú vkladáte do pokladničiek pri vchodoch do kostola, "do zvončeka". Starší sa pamätáte - vy sami ste to spomínali - že prv sa vyberalo do zvončeka počas omše. Malo to svoj význam, možno nie vždy bol dobrý spôsob tohto vyberania, najmä ak to vyrušovalo cez celú omšu.

Ako by to malo byť správne?

Pre lepšie pochopenie si všimneme inštrukciu z nášho diecézneho obežníka (ACEZ 2/2011 - str. 3, b. 11):

 

Prinášanie obetných darov

V starovekej Cirkvi bolo riadnou súčasťou liturgie svätej omše prinášanie obetných darov. Prinášali sa predovšetkým chlieb a víno, ktoré sa použili na prípravu Eucharistie. Veriaci však prinášali aj ďalšie obetné dary ako olivový olej, sviece, syr, baránkov, prípadne iné materiálne dary, ktoré po eucharistickej slávnosti kňazi a diakoni prerozdelili núdznym spolubratom a sestrám vo farnosti. Od piateho storočia máme zmienky o náhrade materiálnych darov finančnou čiastkou, ktorá postupom času prevážila nad materiálnymi obetami.

Tak sa „zvonček“ stal obetným darom, ktorý sa praktizuje dodnes. Obetný sprievod a darovanie hmotných či finančných prostriedkov vyjadroval materiálnu účasť veriacich na slávenej obete svätej omše. Chlieb a víno boli dva prvky, ktoré prinášali veriaci ako svoje dary ponúknuté Bohu, aby sa prostredníctvom služobného kňazstva stali telom a krvou Ježiša Krista. Finančná obeta bola príspevkom na kult a zároveň bola chápaná ako príspevok, dar Bohu, ktorý cez oltár prichádza k pozemskému príjemcovi v podobe chudobných a núdznych.

Obetovanie finančnej čiastky môže mať okrem významu účasti na obete aj penitenciálny charakter. Teda je symbolom pokánia. Aj Sväté písmo a prax Cirkvi nám radí tento druh pokánia: pôst, modlitba a almužna sú prostriedky, ktorými sa človek zdokonaľuje v čnostiach a napráva svoje zlé činy.

Obetný sprievod sa koná po Spoločnej modlitbe veriacich. Veriaci prinášajú chlieb a víno na Eucharistiu a miništranti rozdajú, alebo chodia s košíkmi pomedzi veriacich a prijímajú finančnú obetu, ktorá sa potom prinesie k oltáru.

Vyberanie do „zvončeka“ sa nemá diať v inej časti sv. omše.

Umiestnením pokladničiek pri vchode do kostola sa vytráca zmysel obetného charakteru a milodar sa môže zredukovať len na určitú formu finančnej zbierky. Preto sa odporúča zachovať obetný charakter finančnej obety ako súčasť obetného sprievodu.

V obetnom sprievode by sa nemali prinášať veci, ktoré sa nepoužijú pre kult alebo pre chudobných, teda jeho súčasťou by nemali byť kvety, torty, obrazy, topánky, plyšové hračky, hudobné nástroje atď. Obetný sprievod nie je symbolickým a rovnako ani obetované veci nie sú symbolickým darmi, majú byť našou skutočnou obetou. Počas sprievodu liturgia nepočíta so žiadnymi komentármi k obetovaným veciam.

 

V týchto súvislostiach si treba uvedomiť - ako to vyplýva z počutého -, že peniaze, ktoré zbierame pri svätej omši, nie sú pre kňaza, ako sa neraz mylne komentuje; to sú peniaze pre kostol a pre farnosť, z nich sa hradia bohoslužobné výdavky kostola a môžu tiež slúžiť na podporu núdznych vo farnosti. Kňaz si ich nemôže privlastňovať. (Je to už záležitosť jeho svedomia a zodpovednosti a záležitosť dôvery veriacich voči svojmu kňazovi.) Teda to, čo dávame, dávame Bohu! (Možno si treba klásť aj otázku: Čo dávam Bohu? To, čo obetujem, je hodné Pána Boha?) 

To, čo venujeme Pánu Bohu, sa nám nikdy nestratí a ani nám to chýbať nebude. Pán nám to vždy mnohonásobne vynahradí a požehná. To máte mnohí vlastnú skúsenosť. Spomínate, ako pán dekan Gašinec zvykol hovorievať: Kto dá, neschudobnie; kto nedá, nezbohatne. Platí to aj dnes. (O štedrosti si môžete prečítať aj pekný článok v terajších Katolíckych novinách.)

Ohľadom zberania darov ("zvončeka") sme počuli z obežníka odporúčanie, na ktoré by sme nemali len tak mávnuť rukou. Neberme to ako direktívu. Skôr ako príležitosť lepšie pochopiť, o čo vlastne pri jednotlivých úkonoch omše ide, aby sme ju mohli sláviť tým užitočnejšie. Bolo by pekné, keby ste to vy sami celé premysleli a ponúkli vaše nápady, ako by sme mohli v našej farnosti toto odporúčanie zrealizovať. Viete napríklad vyrábať pekné košíky rozličného druhu, možno sa nájde niekto, kto by vyrobil košíčky práve na tieto bohoslužobné účely. A určite sa nájdu medzi vami šikovní muži (alebo ženy), ktorí by boli ochotní konať službu zberateľov. Bolo by rozumné, keby boli viacerí, aby sa toto zozbieranie vašich obiet mohlo udiať v čo najkratšom čase a čo najšikovnejším spôsobom.

 

Na štúdium:
Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl. 
1350-1351
 

 

Hore


 

SVIATOSTI (7)

 

         Eucharistia ako viatikum - pokrm na cestu do večnosti

 

Na zopakovanie a doplnenie:

Eucharistia – prameň a vrchol celého kresťanského života.
Prijímať Eucharistiu máme často, stále, denne... a mali by sme sa učiť, aby bolo pre nás samozrejmé túžiť prijímať pri každej omši na ktorej sme prítomní – aby sme mali na nej plnú účasť.
Na sv. prijímanie nemôžem ísť teda len vtedy, keď som si vedomý, že som spáchal ťažký hriech; alebo nemôže ísť ten, kto žije trvale v stave ťažkého hriechu. No a nemal by ísť na sv. prijímanie ten, kto je o sebe presvedčený, že nemá žiaden hriech – lebo celkom určite prijíma svätokrádežne: sv. Ján píše (1Jn 1, 8-10): 8 Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. 9 Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. 10 Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.

Ak som si vedomý, že som spáchal všedné hriechy, mám ich oľutovať na začiatku sv. omše (a je dobre ich potom pripomenúť pri sv. spovedi). Ak som si vedomý, že som spáchal ťažký hriech, tak by som nemal čakať, ale čím skôr to dať do poriadku... Preto je také dôležité, aby sme si vedeli skúmať svoje svedomie, a aby sme si ho očisťovali v pravidelnej sv. spovedi.
Tak by malo byť prijímanie pri sv. omši pre nás čímsi samozrejmým, to, na čo sa teším, to , čo potrebujem k svojmu duchovnému životu. Koľkí z nás nie sú schopní toto pochopiť?!

 

Eucharistiou by sme mali byť posilňovaní aj v chorobe. Keď nemôžeme prichádzať do kostola, máme využiť službu kňaza alebo iných. V našej farnosti pravidelne mesačne navštevujem chorých, ktorí o to prejavili záujem. Okrem toho na filiálke mimoriadny rozdávateľ prináša sv. prijímanie chorým takmer každú nedeľu. Táto služba funguje už dlhé roky aj v nemocnici.

Položme si otázku: Keď ste chorí alebo máte chorého v dome či v nemocnici, žiadate o sv. prijímanie? Alebo vám to ani nenapadne – lebo to nepotrebujete?  

Nuž a nakoniec by malo byť pre kresťana samozrejmé, že odchádza z tohto sveta posilnený sviatosťami, najmä Eucharistiou, ktorú v tomto momente nazývame „viatikum“ – pokrm na cestu do večnosti.  

„Prijať viatikum sú povinní všetci pokrstení, ktorí môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. V nebezpečenstve smrti, nech už pochádza z akejkoľvek príčiny, všetkých veriacich viaže príkaz prijať sväté prijímanie. Duchovní pastieri majú dbať, aby sa prijímanie tejto sviatosti neodďaľovalo. Veriaci totiž majú byť touto sviatosťou posilnení ešte vtedy, keď sú pri plnom vedomí.“ ... „Riadnym vysluhovateľom viatika je farár a ostatní kňazi a diakoni; ... ak niet posväteného služobníka, v nevyhnutnom prípade má viatikum udeliť hociktorý riadne poverený veriaci.“  ... „Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac ráz v rozličných dňoch.“ (kán. 921)

V týchto dňoch budeme navštevovať cintoríny a tešiť sa z ich krásy. Keď sa budeme pristavovať pri hroboch našich blízkych, spýtajme sa samých seba: Ak sme tak pekne vyzdobili hroby, vyzdobili sme aj svoju dušu? A spomeňme si aj na to, či sme tým, ktorých sme do tých hrobov uložili, či sme im poskytli tú dôležitú službu v rozhodujúcej chvíli života; spomeňme si, koľkým rodičom, priateľom, sme odopreli prijať Eucharistiu – hoci je to naša povinnosť!  - a odprosme ich za to...

 

Hore


 

SVIATOSTI (8)

 

            Sviatosť chorých (Pomazanie chorých)

 

Na zopakovanie a doplnenie:

Eucharistia ako „viatikum“ – pokrm na cestu do večnosti. – YC 247
„V nebezpečenstve smrti ... všetkých veriacich viaže príkaz prijať sväté prijímanie.“
Pri podaní sv. prijímania v takomto prípade kňaz hovorí: „Sám Kristus Pán nech ťa chráni a vovedie do života večného.“

 

Pomazanie chorých: 

V úvode liturgickej knihy o Pomazaní chorých sa uvádza: "Veriacich treba katechézou vychovávať, aby si sami žiadali pomazanie a aby ho hneď, ako sa im naskytne vhodný čas na jeho prijatie, prijali ho so živou vierou a nábožným duchom a nepodľahli zlozvyku odďaľovať prijatie sviatosti." (PCh, Úvod 13)

Prečo ten pretrvávajúci zlozvyk? Nepochopenie, o čo tu ide. viď YouCat, 245 b.

Pomazanie chorých patrí medzi sviatosti uzdravenia.

Sviatosť chorých môže prijať každý veriaci, ktorý sa nachádza v kritickom zdravotnom stave alebo situácii. YC 243, 245.

V Jakubovom liste sa píše, že pomazanie sa má udeliť chorým na úľavu a spásu. Preto ho má prijať každý, kto je pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve života. (Ú 8)

Prijatie sviatosti sa môže opakovať, ak chorý po jej prijatí vyzdravel a znova ťažko ochorel alebo ak počas tej istej choroby sa zdravotný stav stal vážnejším. (9)

Pred operáciou sa odporúča prijať sviatosť, ak ide o nebezpečnú chorobu. (10)

Sviatosť môžu prijať aj starí ľudia, ktorí značne upadli na sile, hoci nevidieť, že by boli nebezpečne chorí. (11)

Deťom sa môže udeliť, ak používajú rozum natoľko, že ich táto sviatosť môže posilniť. (12)

Vo zvláštnych prípadoch: Ak je niekto v bezvedomí, môže sa mu táto sviatosť udeliť, ak možno predpokladať, že by si ju pri plnom vedomí žiadal. (14) Ak už niekto zomrel, pomazanie sa mu už neudeľuje. (15)

 

Zvyklosti v našej farnosti:

Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje podľa potreby na požiadanie.

Pravidelne ju udeľujeme všetkým chorým a starším v kostole na Svetový deň chorých (11. februára); tým, ktorí nemôžu v tento deň prísť do kostola, udeľuje sa sviatosť pri návšteve kňaza v domácnosti pred veľkonočnými sviatkami.

 

Možnosti prijímania sviatostí pre chorých doma:

1. spôsob:  návšteva kňaza pred veľkonočnými a vianočnými sviatkami;

2. spôsob:  pravidelná návšteva kňaza každý mesiac (zvyčajne v prvopiatkovom týždni);

3. spôsob:  sväté prijímanie každú nedeľu (podľa možností) prostredníctvom mimoriadneho rozdávateľa Eucharistie alebo kňaza.

 

Praktická pripomienka:  V dome chorého, ktorý má prijať Eucharistiu, by sme mali pripraviť stôl, prestretý bielym obrusom, naň položiť kríž a dve sviece, príp. pohár s požehnanou vodou a vetvičku (vodou kňaz môže pokropiť chorého i prítomných na pamiatku krstu).

 

Buďme vďační za Cirkev a jej starosť o chorých – YC s. 141 vpravo.

Na štúdium:  KKC čl. 1499 n.;  YouCat čl. 240 n.

 

 

Hore


 

SVIATOSTI (9)

 

            Príprava na manželstvo  (Kurzy prípravy na manželstvo)

 

Rodina je miestom, kde sa mimoriadnym spôsobom zjavuje láska. Je prvou školou ľudských čností a privilegovaným miestom ohlasovania evanjelia. Rodina je základnou bunkou Cirkvi i spoločnosti. Ale jedine rodina budovaná na manželstve chápanom ako celoživotné spoločenstvo muža a ženy, zamerané na dobro manželov, darovanie života a výchovu detí.

Slovensko v súčasnosti pociťuje ohrozenie manželstva a rodiny, ako aj zníženú sociálnu vážnosť hodnoty manželstva. Prostredie, v ktorom dnes naše rodiny žijú, je charakterizované snahou o spochybnenie udržateľnosti modelu rodiny, ktorý je postavený na manželskom zväzku jednej ženy a jedného muža.

Najväčšou výzvou sa v tomto ohľade ukazuje posilnenie prípravy na sviatosť manželstva. Je potešujúce, že z veľkého množstva mladých ľudí, ktorí chcú uzavrieť sviatostné manželstvo, je stále viac tých, ktorí túžia po hlbšej príprave na manželstvo.

Preto aj Cirkev na Slovensku vypracovala spôsob prípravy na manželstvo formou kurzov blízkej prípravy. Tento spôsob je biskupmi schválený a odporúčaný pre celé územie Slovenska. Vychádza z dokumentov Cirkvi, najmä dokumentu Pápežskej rady pre rodinu Príprava na sviatosť manželstva z roku 1996.

Je našou úlohou sa teraz oboznámiť s náplňou týchto kurzov a s možnosťami zúčastniť sa ich. Mali by sme sa snažiť pochopiť vážnosť situácie, v ktorej sa nachádzame, a nutnosť dôslednej a hlbokej prípravy na taký vážny krok, akým je vstup do manželstva.

 

Kurzy prípravy na manželstvo sú odlišné od doterajšieho spôsobu náuk: sú vedené tímom, v ktorom je minimálne manželský pár, kňaz a odborníci. Tento tím je na celom kurze prítomný, čo napomáha vytvárať vzťah dôvery medzi jeho členmi a snúbencami.

Kurzy sú zaradené do obdobia blízkej prípravy – to je obdobie známosti, keď sa počiatočná zamilovanosť mení na hlbší vzťah s vážnymi úmyslami do budúcnosti, ktorá sa ešte nemusí spájať s presným termínom uzavretia manželstva – čiže približne rok aj viac pred sobášom. Teda ide tu o snahu obohať čas známosti, pretože budúcnosť manželstva najviac závisí od toho, ako snúbenci využijú čas známosti.

Takže snúbenci môžu tento kurz absolvovať s dostatočným predstihom pred sobášom, bez tlaku predsobášneho zhonu. V platnosti zostáva požiadavka nahlásenia sobáša a začiatku prípravy minimálne 3 mesiace pred sobášom, túto požiadavku treba nutne dodržiavať; z počutého nám je však zrejmé, že sa veľmi odporúča prípravu robiť už oveľa skôr.

 

Kurz prípravy na manželstvo sa skladá z 9 stretnutí na tieto témy: 
1. Povolanie k manželstvu, predpoklady dobrého manželstva;
2. Ľudská pohlavnosť, rozdielnosť a doplnkovosť muža a ženy
3. Manželská láska;  
4. Komunikácia v manželstve a riešenie konfliktov;  
5. Kresťanská viera
6. Kresťanská mravnosť a kresťanský štýl v rodine
7. Zodpovedné rodičovstvo, prirodzené metódy plánovaného rodičovstva;  
8. Príprava na rodičovstvo a výchovu detí
9. Sviatosti, sviatosť manželstva. 

Pripomeňme, že tieto témy nerozoberajú len kňazi, ale odborníci z daných oblastní (napr. manželský pár, psychológ, pedagóg, lekár...).

Kurz možno absolvovať v troch rôznych formách:  
a) večerný kurz (9 večerov, zvyčajne raz do týždňa, čiže 9 týždňov);  
b) denný kurz (3 dni, napr. 3 soboty za sebou, každý deň 3 témy);  
c) víkendový kurz (počas 1 víkendu: od štvrtku alebo piatku do nedele).

Kurzy absolvovali už mnohé páry na viacerých miestach Slovenska (najviac vo víkendovej forme). Účastníci prostredníctvom dotazníka najviac ocenili svedectvo života manželských párov, aktivity a možnosť rozhovoru v páre, možnosť neformálneho rozhovoru s kňazom. Viac ako 80% účastníkov vyjadrilo názor, že im kurz pomohol v posilnení vzájomného vzťahu, ako aj vzťahu k Bohu a k Cirkvi. Väčšina párov prejavila záujem o ďalšie stretnutia aj po sobáši.

Náš otec biskup veľmi odporúča, aby sa snúbenci pripravovali na manželstvo týmto spôsobom. Môžeme v tom vidieť konkrétnu formu pomoci, ktorú majú duchovní pastieri poskytovať manželským párom (ako nás k tomu zaväzuje cirkevné právo): aby sa snúbenci prípravou na manželstvo „uspôsobovali na svätosť a povinnosti svojho nového stavu“ (porov. kán. 1063 § 2 CIC).

Aj v našom dekanáte máme možnosť absolvovať tieto kurzy. Pripravujú ich pátri saletíni z Farnosti Považská Bystrica - Rozkvet a konajú sa v Nimnici (kúpele), a to víkendovou formou – od piatku popoludnia do nedele popoludnia.

Bolo by iste nezodpovedné, keby sme túto možnosť nevyužili. Preto tí, ktorí zamýšľajú uzavrieť manželstvo v budúcom roku (alebo aj nasledujúcich), nech sa prihlásia čím skôr, aby mohli pokojne absolvovať kurzy prípravy. (V prípade, že by niekomu nevyhovovali ponúkané termíny, je možnosť zúčastniť sa kurzov aj v inom dekanáte alebo na ľubovoľnom mieste na Slovensku – absolventi kurzov získajú potvrdenie, platné pre celé Slovensko).

Viac o týchto kurzoch môžeme nájsť na webovej stránke  www.domanzelstva.sk , kde sú aj termíny ich konania na rozličných miestach. Termíny konania kurzov v Nimnici nájdete na nástenke alebo sa informujte na fare.

Pokúsme sa nad touto ponukou Cirkvi zamyslieť a vytvoriť k nej v sebe pozitívny postoj, aby absolvovanie kurzu nebolo pre niekoho len vybavením povinnej podmienky pre sobáš v kostole, ale naopak vítanou pomôckou, ktorá môže hodnotne ovplyvniť celý život budúcich manželov, ale aj život našich farností.

 

(Myšlienky prebrané z Metodiky kurzov prípravy na manželstvo, KBS, 2011, doplnené)

 

Všetko o kurze na webe:  http://www.domanzelstva.sk/

Kurzy v Žilinskej diecéze:  http://www.domanzelstva.sk/index.php?page=zilinska-dieceza

Zaujímavé otázky:  http://www.domanzelstva.sk/index.php?page=faq

 

 

Hore

 



 

 

Siedme  prikázanie:

Nepokradneš!

 

         I. 

Môžeme si všímať, že celý rad rokov sú u nás siedme a ôsme prikázanie pokryté mlčaním. Na tieto témy sa nehovorí vôbec alebo len veľmi málo. Riskujeme, že sa vystavíme nebezpečenstvu, preto radšej treba o nich mlčať. Desatoro však zaväzuje v každej situácii.

Prikázania nás zaväzujú. Všetkých. A všetky! Nemôžeme si vybrať len niektoré, ostatné podľa situácie ignorovať. Nemôžeme sa vyhovárať na situáciu. Situáciou sa nedokážeme ospravedlniť. Boh aj nám hovorí: „Nepokradneš“.

Správne pochopenie siedmeho prikázania závisí od toho, nakoľko si uvedomíme základnú pravdu, že všetky materiálne dobrá sú Bohom určené pre všetkých ľudí. Každý človek má na ne právo. Dočasné dobrá majú všeobecný charakter: Slnko svieti na všetkých, zem dáva chlieb pre všetkých, voda je pre všetkých. Každý človek ako dieťa vo veľkej Božej rodine má právo na to, čo je vlastníctvom Boha – jeho Otca. Boh je jediným plným vlastníkom všetkých stvorených dobier. Človek dostáva iba na určitý čas určité dobrá k dispozícii a všetky ich musí skôr či neskôr vrátiť. Nikto z nás nemá dočasné veci nastálo, naveky. Oni sú určitý čas v našich rukách, ale dokonca aj vtedy, keď sú naším vlastníctvom, majú naďalej všeobecný charakter. Mám na ne právo nielen ja, ale v istých situáciách aj iní ľudia.

Pri takomto pohľade vzniká dnes rad mimoriadne ťažkých otázok, na ktoré často nedokážeme nájsť odpoveď. Tieto otázky sa vynárajú, keď sledujeme, ako milióny ľudí ročne zomierajú hladom a na druhej strane sú takí, ktorí zomierajú z prejedania. Ešte ťažšie otázky sa týkajú preľudnených krajín na zemi. Sú štáty, v ktorých na jeden štvorcový kilometer pripadá dvesto osôb a sú krajiny, kde na jeden štvorcový kilometer pripadá jeden človek. Ak všetko vidíme z Božieho hľadiska a chápeme zem ako jeden veľký dom, tak prečo deti toho istého Otca majú sa hniezdiť v jednej izbe, keď v susednej izbe za stenou je toľko miesta? S týmito otázkami dnes zápasí Cirkev a celý svet; sú to ťažké otázky, ktoré majú súvis so siedmym prikázaním.

Ktosi povie: „To je pravda, že zem je Božím vlastníctvom, ale túžba premeniť ju na dom, ktorý obýva milujúca sa rodina, to nie je náuka z tejto zeme“. A správne. To nie je náuka z tejto zeme. Je to totiž zjavená náuka! Ale ona ukazuje jedinú cestu k dosiahnutiu pokoja na svete. V základoch všetkých diskusií o pokoji stojí porušenie alebo zachovanie siedmeho prikázania.

 

V súvislosti so všeobecným zákonom o všetkých dobrách, ktoré vyšli z Božích rúk, poznáme aj iný zákon, ktorý je tiež z vôle Boha, a to je zákon o osobnom vlastníctve. Každý človek, aby si mohol zachovať svoju slobodu, autonómiu a hodnosť, potrebuje isté minimum materiálnych dobier pre seba, ako aj pre svoju rodinu. Každý má právo na svoj vlastný svet, ktorý tvorí jeho bývanie, isté množstvo peňazí, oblečenie, pokrm. Každý má na to právo. Totiž, keby bol pozbavený týchto nevyhnutných prostriedkov na život, upadol by do závislosti od iných ľudí, stal by sa ich otrokom.

Toto signalizuje dve krajnosti. Ak si niekto nahromadí veľké množstvo dobier, stáva sa ich otrokom a začína sa báť, aby mu ich ktosi nezobral. Ak sa zamiluje do zhromažďovania majetku a cieľom života urobí zväčšovanie svojho imania, stáva sa otrokom toho, čo má. To je jedna krajnosť. Druhou je bieda. Človek, ktorý upadá do biedy, stáva sa otrokom iných ľudí. Aby mohol žiť, musí predávať seba. Nemá slobodu a rovnako stráca svoju hodnosť.

Boh nás vystríha pred týmito krajnosťami a ukazuje strednú cestu, cestu osobného vlastníctva: mať to, čo je potrebné k normálnemu životu, k zaručeniu slobody a hodnosti človeka.

 

Aké sú spôsoby nadobudnutia vlastníctva?

Prvý z nich spočíva v tom, že človek nadobúda veci, ktoré „nepatria nikomu“. Napr. zberanie húb v lese. Podobne je to s malinami v lese. Avšak maliny, ktoré rastú v záhrade, už sú súkromným vlastníctvom, majú svojho vlastníka a nemáme na ne právo.

Druhým spôsobom nadobudnutia zákonitého vlastníctva je práca. Ovocie práce patrí tomu, kto pracuje. To si vyžaduje spravodlivosť. Ovocie našej práce je naším vlastníctvom. Samozrejme, že to môže byť ovocie bezprostredne podané do ruky alebo vo forme spravodlivej odmeny.

Tretím spôsobom nadobúdania zákonitého vlastníctva je dedenie alebo darovanie. Ak mi niekto niečo dá, vtedy sa stávam vlastníkom tej veci. A konečne zámena a kupovanie – čo azda netreba vysvetľovať.

 

Siedme prikázanie hovorí: „Nepokradneš“, čiže neprivlastníš si to, čo je cudzím vlastníctvom.

 

Na štúdium: Sväté písmo: Gn 1 ;   Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2401 

 


II.

 

Na zopakovanie:

Všetky materiálne dobrá sú Bohom určené pre všetkých ľudí. Toto všeobecné určenie dobier je prvoradé.

Máme právo na súkromné vlastníctvo, ktoré sme spravodlivo získali alebo dostali. Ono však neruší všeobecné určenie dobier.

(porov. KKC 2403, 2452)

 

 

Rešpektovanie cudzieho vlastníctva

 

Siedme prikázanie hovorí: „Nepokradneš“, inými slovami: neprivlastníš si to, čo je cudzím vlastníctvom.

Tu sa natíska otázka, či jestvujú situácie, v ktorých by bolo možné zobrať niekomu nejakú vec, čiže porušiť zákon jeho vlastníctva? Takáto situácia jestvuje, a to vtedy, keď ide o prostriedky nutné pre život, najčastejšie chlieb a vodu. Keď mi hrozí smrť hladom, vtedy mám právo zobrať druhému čosi na zjedenie, pokiaľ on má viac, než potrebuje. Nesmiem mu však zobrať jeho poslednú kôrku. Nemožno totiž zachraňovať svoj život na úkor života iného človeka! Ak má veľa, môžem si vziať a môžem vziať i pre toho, kto zomiera vedľa mňa. To nie je krádež. Zákon na to, aby som si v takej situácii mohol vziať, vyplýva zo všeobecnosti všetkých dobier, ktoré pochádzajú z ruky Pána Boha. Nemôžem si však vziať, ak by bol za krádež odsúdený ktosi tretí a znášal by následky. Treba zohľadniť nielen situáciu, ale taktiež lásku k blížnemu.

Siedme prikázanie stojí na stráži zákona, ktorý zaručuje slobodu a hodnosť jednotlivca. Okrem nutnej potreby, to znamená v nebezpečenstve smrti, nemožno porušiť tento zákon. Mohol by niekto položiť otázku, či štátne zákony rešpektujú situáciu nutnej potreby. Nuž na to by sme potrebovali poznať a rozoberať civilný zákon s právnikmi. V zásade môžeme povedať, že aj keď civilný zákon nerešpektuje situáciu nutnej potreby, tak určite zmierňuje výmer trestu. Avšak otázka, ktorá bola nastolená, má hlbší rozmer. Treba však, aby sme stále rozlišovali medzi Božím a ľudským zákonom. My teraz vysvetľujeme Boží zákon, nie civilný; učíme sa pozerať na veci Božím pohľadom, formujeme svoje svedomie podľa Božieho slova.

Ak sa ocitneme pri človeku, ktorý zomiera hladom a zoberieme iným za hrsť múky, aby sme ho zachránili pred smrťou, tak nielenže nespáchame krádež, ale urobíme dobrý skutok. Boh nás zaň nepotrestá, ale odmení. Tak vyzerá vec z pohľadu Božieho zákona, z hľadiska svedomia. Treba však zvážiť aj to, že ak nás vlastník múky obviní a vydá do rúk občianskeho zákonodarstva, musíme byť pripravení na dôsledky. (V mene civilného zákonodarstva mnohokrát trpia ľudia nie z dôvodu zla, ale dobra. Príkladom je utrpenie a smrť Krista.)

Podľa zmýšľania sveta je dovolené ukradnúť, len sa nesmieme dať chytiť. Trest znáša nie ten, kto kradne, ale ten, kto nevie kradnúť, koho chytia. Úsilie tohto sveta vôbec nesmeruje k tomu, aby nebolo zlodejov, ale aby bola zdokonalená metóda krádeže, aby sa zlodej nedal chytiť. (Všímajme si niektoré filmy, v ktorých sa kradne...) Takto zmýšľa svet. Naproti tomu Bohu ide o to, aby nebolo zlodejov, aby nebolo toho, kto kradne. Keď uvažujeme o Desatore, treba mať na pamäti najvyšší tribunál spravodlivosti. Najvyšší súd – nie ten v Bratislave, ale v nebi. Boh je naším sudcom a všetky tieto naše úvahy sa vzťahujú na jeho súd. Pamätajme: Nižšie inštancie nás môžu odsúdiť nespravodlivo, ale tá najvyššia inštancia nám nikdy neukrivdí!

 

Pozrime sa teraz spolu na spoločné vlastníctvo. Ide o prípady, keď tie isté dobrá patria istej skupine ľudí. Môže to byť rodina, obec, štát, národ, mnoho národov, ktoré sú zjednotené, Cirkev. Základná zásada znie: spoločným dobrom nemožno disponovať samostatne, to znamená, že z neho nesmieme urobiť súkromné vlastníctvo. Môžeme sa vzdať súkromného vlastníctva v prospech spoločného dobra, ale bez súhlasu všetkých nesmieme urobiť spoločné dobro súkromným vlastníctvom. Napr. ak niekto má drahocennú zbierku obrazov, môže ju dať do múzea a týmto spôsobom súkromné vlastníctvo urobí verejným vlastníctvom. Nemôžeme však zobrať obraz z múzea a priniesť do svojho súkromného domu. Ideálna situácia nastáva vtedy, keď spoločné dobro vzniká vďaka dobrovoľným úkonom zrieknutia sa vlastníctva. Čím je menej násilia, čím je menej sily pri zhromažďovaní spoločného vlastníctva, tým viac bude úcty k tomuto majetku.

Žijeme v spoločensko-hospodárskom systéme, ktorý sa zakladá na verejnom vlastníctve. Preto najčastejšie porušenie siedmeho prikázania Desatora sa týka privlastnenia si čohosi zo spoločného vlastníctva. Často to vyplýva z toho, že mnohí ľudia stotožňujú spoločné vlastníctvo s dobrom, ktoré nepatrí nikomu. Pravdou ale je, že spoločné vlastníctvo má vlastníka – je ním celá spoločnosť, a vždy, ak si niečo z neho privlastníme, spôsobujeme krivdu iným.

Ozrejmime si to príkladom. Potrebujem žiarovku. Povedzme, že ich práve v obchode vypredali, ale u nás v zamestnaní sú. Ako neraz rozmýšľa človek? Vykrútim žiarovku a prinesiem si ju domov. V robote žiarovka nepatrí nikomu, nech si oni robia starosti, nie ja. Chápanie je pomerne jednoduché – stále ide o žiarovku: nemám žiarovku a chcem mať žiarovku, tak siaham po nej. Omyl chápania spočíva v tom, že vidím iba a výlučne žiarovku a nevidím to, že v tom momente, keď sa rozhodujem pre vykrútenie žiarovky, vykonávam voľbu medzi žiarovkou a vlastnou čestnosťou. Výsledok: alebo budem mať žiarovku, alebo budem čestný. Je to teda voľba dokonca medzi vecou veľmi malej hodnoty a človekom a jeho čestnosťou. Ak je pre niekoho žiarovka viac hodná, ako jeho vlastná česť, tak sa netreba diviť, že siahne po žiarovke. Treba si však jasne uvedomiť – či sa nám to páči alebo nie – že v okamihu, keď človek siaha po veci, ktorá nie je jeho, opúšťa spoločenstvo čestných ľudí a vstupuje do spoločenstva nečestných, stáva sa zlodejom. Kategórie nečestnosti sú veľmi rozličné – od toho, kto kradne žiarovku, až po toho, kto si privlastňuje milióny korún, ale je to vec iba kategórií. Stále ide o nečestnosť, o zlodejstvo. Pričom vieme, že kariéru v tomto nečestnom svete môže týmto spôsobom človek urobiť veľmi rýchlo.

Treba vidieť celý ten neobyčajne hrozný mechanizmus, ktorý jestvuje v našej spoločnosti. Zdá sa, že ide o vec. A strácame z očí veľkú hodnotu, akou je česť človeka. Ale Bohu nejde o vec; Bohu vždy ide o človeka – a preto vyzýva: „Nepokradneš!“

Poviete: „Žijeme v takej dobe, v situácii, v ktorej nemožno byť čestným. Nedá sa byť čestný. Ak nekradnem, tak nedokážem žiť.“ Výčitky tohto typu je možné počuť mnoho ráz z úst katolíkov. Naproti tomu nikdy ich nepočuť z úst Svedkov Jehovových či adventistov, aj napriek tomu, že oni žijú v takej istej situácii. Oni nekradnú. V čom to je? V tom, že ak u nich komusi chýba žiarovka, tak príde na stretnutie a povie: Kto mi môže požičať alebo predať žiarovku, lebo ju teraz nedostať kúpiť. Na druhý deň mu ju niekto prinesie. A tak je to s každou vecou. Je pravda, že v našej situácii nie je ľahké byť čestným človekom, ale iba vtedy, keď človek zostáva sám. Naproti tomu je možné byť čestným, ak žijeme uprostred niekoľkých čestných ľudí, ktorí si navzájom pomáhajú.

My sa stretávame pri spoločných liturgických sláveniach. Ale háčik je v tom, že sa už nestretávame v živote. Nedokážeme si navzájom pomáhať a preto pre nás ako jednotlivcov je ťažké byť čestným. V spoločenstve rovnako zmýšľajúcich je ľahšie zachovať čestnosť. Kresťania prvých storočí tým udivovali svet, že dokázali v rovnako ťažkých podmienkach spoločne bojovať o čestnosť. V tom sa prejavovala sila kresťanstva.

 

Na štúdium a doplnenie:

Sk 2, 42-47

KKC 2407 n.

Katolícke noviny 8/2011, s. 16 („Mami, ak ten princ bol bohatý, tak my sme potom čo?“)


 

III.

Základ  hospodárskeho  poriadku

 

Siedme prikázanie, keďže bráni zákon vlastníctva, tvorí jednu z podstatných zásad spoločenského poriadku. Porušenie tohto zákona vedie k otrasom života danej spoločnosti. Preto všetky čestne vydávané zákony, ktoré normujú život tak v medzinárodnej rovine, ako aj v malých spoločenstvách, neustále sa odvolávajú na tento Boží príkaz. Je to norma všeobecne známa a oficiálne uznávaná všetkými.

Naproti tomu zriedkavejšie vidíme vnútorný rozmer siedmeho prikázania. Boh totiž, keď hovorí: „Nepokradneš“, chráni nielen obsah našich vreciek, ale aj obsah nášho srdca. Zvlášť mu ide o pokoj svedomia. O tú hodnotu, ktorá rozhoduje o našom šťastí. Totiž každá krádež, čo znamená privlastnenie si veci, na ktorú nemáme právo, vzbudzuje vo svedomí vážny nepokoj, ktorý sa nedá zahlušiť. „Ukradnutá vec volá po vlastníkovi“ a toto volanie sa rozlieha predovšetkým vo svedomí zlodeja.

Musíme však vedieť, že Bohu nejde o to, aby nás nikto neokradol, ale aby sme neboli zlodejmi. Boh nepovedal: „Daj pozor, aby ťa neokradli“, ale „Nepokradneš!“. Totiž krivdu, ktorú nám spôsobil niekto iný, Boh môže napraviť, ale nemôže urobiť šťastným zlodeja. Zlodej kráča cestou nepokoja a na nej ničí seba.

Krádež má veľký vplyv na formovanie svedomia. Ukradnutá vec si vyžaduje, aby ju zlodej vrátil, a dokiaľ ju úplne nevráti vlastníkovi, tak zostane ťarchou vo svedomí zlodeja. V duchovných rozhovoroch ľudia niekedy po mnohých rokoch vyznávajú napr. takto: „Keď som mal dvadsať rokov, ukradol som hodinky, dnes mám osemdesiat rokov a stále mám tie hodinky pred očami.“ Alebo: „Ukradol som peniaze svojej sestre a už štyridsať rokov ma to trápi. Sestra už zomrela, a svedomie ma stále hryzie“. Neraz tu ide o zatajené hriechy a spolu s nimi ťažia svedomie svätokrádežné spovede, svätokrádežné prijímanie Najsvätejšej sviatosti...  Človek sa hanbí k tomuto hriechu priznať, preto sú tie komplikácie pri spovediach, ktoré sa neraz ťahajú dlhé roky.

 

Často opakovaná krádež dokáže zničiť svedomie. Človek zrazu nedokáže rozoznať, čo je dobré a čo zlé. Notorický zlodej kradne čoraz častejšie a čoraz viac. K tomu pribúdajú iné hriechy – klamstvá, krivé obvinenia, ba dokonca vraždy. Nezriedka takýto človek zapadá do zločineckého prostredia a topí sa v bahne nemorálnosti alebo končí život za mrežami. A tak môžeme povedať, že krádež popri opilstve je najkratšou cestou k úplnému zruinovaniu človeka.

Krádež je hrozná nielen pre zlodeja, keďže ho oberá o pokoj a nivočí jeho svedomie, ale je neobyčajne hrozným zjavom zo spoločenského pohľadu, nivočí totiž dôveru k ľuďom. Život spoločenstva sa môže rozvíjať iba v atmosfére dôvery. Preto všetko to, čo ničí dôveru, ohrozuje spoločnosť.

Takým podkopaním dôvery k druhému je odhalenie jeho krádeže. Ak niekomu verejná mienka dá nálepku „zlodej“ – tým samým ho vykazuje mimo spoločenstva čestných ľudí. Už nikto nebude mať k nemu dôveru, ešte sa mu azda môžu poklonkovať, ak je bohatý alebo zaujíma dôležité postavenie, ale už si ho nikto nebude vážiť. Treba mnoho rokov čestného života, aby táto podozrievavosť a rezervovanosť ľudí oslabla, a je takmer nemožné, aby zmizla úplne.

Príklad: Vedúci, inak čestný a vážený človek, pod tlakom riaditeľa určí prémiu, ktorá patrila dobrým pracovníkom, pre „svojich“ ľudí. Je to jedna z foriem krádeže. Vec vyjde najavo, nastáva pobúrenie a rozhodné odpísanie tohoto človeka. Keby sme sa spýtali jeho spolupracovníkov: „Má šancu napraviť tento omyl?“ – odpovedia: „Nemá; musel by vziať prémiu „svojim“ a dať tým, ktorým patrí, a to urobiť nemôže.“  A všetci súhlasia s týmzo názorom: „Už vieme, kto je. Už mu nikto z nás nič neurobí, okrem toho, čo musí. Nech mu to robia tí, ktorým dal peniaze.“ - Teda jedna krádež, dokonca nie pre seba, ale pre „svojich“, úplne zničila onoho človeka v očiach iných. Už nikto nemá k nemu dôveru a on o tom vie. Krádež zničila veľkú spoločenskú hodnotu. Peniaze, pri spravodlivom delení nasledujúcej prémie možno ešte vrátiť, ale dôveru už nie. Hodnota dôvery je väčšia, než hodnota miliónov korún.

Siedme prikázanie tvorí základ spoločenského a hospodárskeho poriadku každého spoločenstva. Nakoniec aj všetky diskusie na tému zbrojenia sa týkajú siedmeho prikázania. Ide tu vlastne o odpoveď na otázku, ako ochrániť to, čo mám, alebo ako zabaviť to, čo má druhý. Kapitalizmus a socializmus to nie je nič iné, ako dve rôzne interpretácie siedmeho prikázania.

 

My kresťania musíme vidieť zámer Pána Boha obsiahnutý v tejto krátkej, pre každého človeka zrozumiteľnej výzve: „Nepokradneš“. Musíme vidieť, že keby sme všetci začali zachovávať toto prikázanie, spoločenský, hospodársky, ba dokonca politický poriadok vo svete by sa navrátil mimoriadne rýchlym tempom.

 


 

 

ôsme  prikázanie:

Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu!

 

         I.  Klebety, ohováranie

Ohováranie spočíva v nepotrebnom odhaľovaní cudzích chýb, slabostí a hriechov. Zdôrazňujem – v nepotrebnom. Jestvujú totiž situácie, v ktorých pre dobro daného človeka, či pre spoločné dobro treba jeho slabosť odhaliť. Deje sa tak spravidla po bratskom napomenutí, nakoľko sa jeho slabosť nedá odstrániť. Netreba si teda robiť predsavzatia, že nikdy nič zlého nepovieme o druhom človeku. Takéto predsavzatie sa nedá zachovať, skôr opačne, jestvujú situácie, v ktorých musíme  odhaliť zlo druhého človeka. O druhom človeku treba hovoriť pravdu, avšak s tým, že to treba robiť s pocitom veľkej zodpovednosti a opravdivej lásky. Sú situácie, keď odhalenie slabosti druhého je povinnosťou a jej zatajenie môže byť hriechom. Napr. ktosi vie, že kandidát na vychovávateľa je pedofil a tí, ktorí rozhodujú o jeho prijatí, nevedia o tom. Ten, kto vie, je zaviazaný diskrétne odhaliť túto slabosť, pretože keby zaujal stanovisko ako vychovávateľ, dôsledky môžu byť tragické tak pre neho, ako i pre tých, ktorých by vychovával. Vtedy sme vo svedomí zaviazaní vyjaviť túto pravdu. V opačnom prípade sme spoluvinní za zlo, aké vyplynie z jeho prijatia za vychovávateľa.

Zlo ohovárania spočíva nielen v tom, že ktosi odhalil hriechy druhého človeka, ale v tom, že ten, kto ohovára, namiesto toho, aby budoval, rúca a nivočí. Ten, kto ohovára, je často horší, ako ten, kto spáchal zlo. On nedovoľuje človeku získať dôveru, nedovoľuje mu, aby sa rehabilitoval. Ohovárajúci vždy odtína druhému krídla, hádže mu polená pod nohy. Ktosi sa dopustil chyby pred tridsiatimi rokmi a ten, kto ho ohovára, stále mu túto chybu pripomína. Boh mu dávno odpustil, ale ohovárajúci neodpustil. Kto ohovára, nevie odpustiť. Ba čo viac, ohovárajúci sa vždy vynáša na úkor toho, koho ohovára. Pretože sám je malý, tak aby vo svojich očiach bol veľký, ponižuje druhých. Ohováranie je jedna z metód ospravedlňovania svojej malosti. „On nie je dokonalý, lebo urobil to a to“. Nie je dôležité kedy, nie je dôležité prečo, stačí, že to urobil. On nie je dokonalý, zato ja som veľký, keď tamten je malý, tak ja som pri ňom veľký. V ohováraní máme vždy dočinenia s rivalitou trpaslíka. Človek, ktorý ohovára, je nezrelý trpaslík.

Pozorujme, ako často v našom okolí sa objavuje ohováranie. Spytujme si svedomie: ako často hovoríme o ľuďoch dobre, a ako často a s akou satisfakciou hovoríme zle? Za každé slovo sa budeme zodpovedať. Človeka poznáme podľa jeho rečí. Ohovárajúci je mimoriadne hrozný „úkaz“ v danom spoločenstve, prostredí, národe. To je človek, ktorý nebuduje, ale ničí. Nepomáha druhému dvíhať sa hore, ale ho zatláča do blata. Je to človek, ktorý chce vzrastať na úkor iných. V podtexte ohovárania je vždy skrytý egoizmus.

Ohováranie naprávame tým, že povieme niečo dobré o tom, ktorého sme ukrivdili ohováraním. Ide o pohľad na neho v mene pravdy, takže vidíme zároveň jeho plusy, ako aj mínusy. Je nutné hovoriť o jeho prednostiach pred tými istými ľuďmi, pred ktorými sme ohovárali toho človeka. Ide o to, aby sme vynaložili námahu vytvoriť dobrú mienku o tom človeku.

Klebety sú vyjavovaním takých vecí, ktoré sme o druhom človeku počuli, pričom udávame meno ohovárajúceho, prípadne takým spôsobom,  aby sme ho prinútili hľadať toho, kto ho ohovára. Klebety sú obyčajne spojené s akýmsi zafarbovaním, pridávaním rôznych dodatkov k počutým správam. Kto klebetí, alebo má účasť na klebetách, zasieva zmätok a privádza nedorozumenie medzi ľudí. Ako rozsievač nepokoja nesie zodpovednosť za nesprávnu atmosféru  v danej skupine ľudí. Treba byť veľmi ostražitým pri odovzdávaní informácií o našich najbližších, zvlášť keď ich podávame im samým. Naše srdce musí byť hlbokou studňou, do ktorej ľudia vhodia rôzne informácie, a z ktorej ich nikto nikdy nesmie dostať.

„Hovoriť – striebro, mlčať – zlato.“

 

Ohováranie - nespravodlivé poškodzovanie dobrej povesti druhej osoby, vyzradením jej skutočných, ale skrytých chýb.

Klebetenie - rozširovanie chýb, ktoré sú verejne známe (tiež otravuje medziľudské vzťahy a atmosféru v spoločnosti a nikomu neprospieva).

Osočovanie - rozširovanie nepravdivých zlých informácii o druhej osobe (kombinácia ohovárania a klamstva (oveľa viac poškodzuje česť blížneho, je teda podstatne závažnejšie).

 

Na štúdium: Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2475

Článok v Katolíckych novinách 38/2010: Klebety, ohováranie, krivé obvinenia klamstvá

 


            II.  Klamstvo

 

Doplnenie k minulej téme:

KKC k spomínaným skutkom priraďuje aj nerozvážne posudzovanie kto hoci aj mlčky bez dostatočného podkladu pripúšťa ako pravdivú nejakú morálnu chybu blížneho.

Otázka: či aj človek pasívnym počúvaním o chybách iného hreší? Odpoveď: Áno.

Kto súhlasne počúva ohováranie alebo osočovanie, spolupodieľa sa na týchto hriechoch.
Kto otázkami provokuje k podobným rečiam, priamo spolupracuje na poškodzovaní blížneho.
Ten, kto počúva, ale nesúhlasí, je povinný, pokiaľ je to možné, osočovaniu alebo ohováraniu zabrániť.

 

Klamstvo

Vždy si neuvedomujeme, že jedným z najhroznejších nástrojov nivočenia človeka je klamstvo. Privádza na ľudí veľa nešťastí. Najväčšia slabosť ľudskej prirodzenosti spočíva totiž v tom, že je nás možné pomerne ľahko oklamať. Vedel o tom satan a preto prvý úder zameral na tento slabý bod. Oklamal, keď hovoril prvej žene: „Nezomriete“, keď budete jesť zo stromu poznania dobra a zla. Prvý človek sa dal oklamať, ale čo je horšie, nakazil sa klamstvom a otca klamstva – satana – prijal ako svojho majstra.

Prečo ľudia klamú? Pretože klamstvo prináša okamžitý úžitok. Nejeden boháč tohto sveta získal svoj majetok tým, že klamal, nejeden dosiahol vysoké postavenie, keď zradil cestu pravdy. V tomto svete získanie úspechu, cestou na sto percent čestnou, je veľmi zriedkavým zjavom. Dokonca, ak človek sám neklame, tak klamú tí, ktorí mu pomáhajú urobiť kariéru. Pozorujeme to vo všetkých oblastiach života, teda v politike, ktorá spočíva v šikovnom klamaní rivalov; v reklame, ktorá je pružinou obchodu; v športe, kde sa čoraz viac používajú dopingové prostriedky. Biblia hovorí o klamstve dokonca z úst kňazov, ktorých karhá prorok Malachiáš a o klamstve židovských teológov ako aj farizejov, ktorých pranieruje sám Ježiš. Preto záver je jednoduchý – dokonca náboženský život nie je oslobodený od nebezpečenstva, akým je klamstvo.

Klamstvo používa propaganda, ktorá hovorí iba to, čo je pre ňu užitočné. Rádio, televízia, tlač klamú svet a diktujú všetkým svoj spôsob myslenia a videnia veci. Masovokomunikačné prostriedky ukazujú skutočnosť v krivom zrkadle tak, ako je to v záujme tých, ktorí tieto prostriedky využívajú. Človek, ktorý miluje pravdu, neraz keď chce zachrániť citlivosť svojho svedomia, musí vedieť vypnúť televízor, rádio, či odložiť tlač, aby sfalšovaný obraz sveta nezdeformoval jeho myslenie.

S klamstvom máme dočinenia na každom kroku nášho každodenného života.

Dnes sa veľa hovorí o záchrane znečisteného prirodzeného prostredia, teda vzduchu, zeme, vody, zatiaľ, čo záchranu života na zemi treba začať veľkým poplachom kvôli znečisteniu ľudských sŕdc klamstvom. Klamstvo totiž zastiera všetky iné znečistenia, ktoré vedú k smrti náboženského, morálneho, psychického, ba dokonca biologického života. Mimoriadne hrozným znečistením dnešného sveta je klamstvo.

Kresťania žijú vo svete klamstva a nie je na tom nič divné, lebo klamstvo je zákonom tohto sveta. Naproti tomu je úplne desivé, že podceňujeme zlo, ktoré je obsiahnuté v klamstve. Zamontovali sme klamstvo do života ako element, z ktorého sa život skladá. Nebojujeme s klamstvom pomocou pravdy, ale na klamstvo odpovedáme klamstvom. Mňa klamú, teda aj ja môžem, ba dokonca musím klamať; musím, aby som žil. Je to však zrada Ježišovej náuky, ktorý jasne povedal: „Vaša reč nech je áno – áno; nie – nie. A čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37).

Svet môže klamať. Kresťan klamať nemôže. Pri krste totiž povedal Bohu, že sa zrieka zlého, a teda odišiel od otca klamstva a pridal sa na stranu Krista, ktorý „sa preto narodil a preto prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 37). Ak človek po krste klame, opúšťa Krista a vracia sa k otcovi klamstva – satanovi.

Opravdivého kresťana je najľahšie rozoznať v súčasnom svete podľa pravdovravnosti.  Jeho ústa neklamú. Kristus potrebuje svedkov pravdy. Máme dokázať, že tu na zemi možno žiť tak, že zotrváme verne v pravde.

Ako sa má zachovať kresťan vo svete klamstva? Musí si uvedomovať silu klamstva, ktoré zalieva súčasné pokolenie. Musí si zdokonaliť filter zdravej kritiky, teda to umenie, ktoré dokáže správne oceniť informácie, ktoré sa k nemu dostávajú. Tak dlho nemožno prijímať informácie ako isté, pokiaľ si neoveríme kto, z akého dôvodu a za akým účelom ich podáva.

Treba hľadať ľudí hodných dôvery, ktorí neklamú, milujú pravdu a žijú vo svete pravdy. V stretnutí s nimi možno dýchať pravdu a objaviť jej moc.

Aspoň raz do týždňa si treba otvoriť Evanjelium. Aspoň niekoľko minút ho pozorne čítať. Božie Slovo neklame. To je čistá pravda. Vo svete klamstva nezahynie iba ten, kto nestratí chuť pravdy.

 

Na štúdium: Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2482

 

 


            III.   Zachovanie tajomstva

 

Na zopakovanie: 

Opravdivého kresťana má byť poznať podľa pravdovravnosti. 

Klamať nemožno, lebo "lož je najpriamejším previnením proti pravde. Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu" (KKC 2843).

 

Z toho však, že nemožno klamať, ani najmenej nevyplýva, že vždy treba hovoriť všetko, čo vieme, že pred každým človekom máme hovoriť všetko až po úprimnosť. Múdrosť, základná kresťanská čnosť rozhoduje, komu, čo a v akej miere môžem povedať.

Mnoho vecí je prirodzeným tajomstvom, ktoré nemôže byť porušené, hoci aj vzhľadom na lásku voči blížnemu. Tu vstupujú do hry slabosti druhého človeka, jeho chyby a zvlášť omyly, ktorých sa v živote dopustil a zlé skutky, ktoré vykonal. Jestvuje tiež celý rad rodinných, odborných tajomstiev danej spoločnosti, ktoré z dôvodu vzájomnej dôvery nemôžu byť prezradené. Najčastejšie dôvodom diskrétnosti je starosť o dobro iných, lebo vyjavená pravda môže byť využitá na ich škodu.

Aké sú teda zásady, ktoré treba zachovávať, aby sme neklamali a súčasne nehovorili to, čo nie je dovolené hovoriť?

 

Predovšetkým treba vedieť ovládať umenie mlčania. Kto nedokáže mlčať, nedokáže ani múdro hovoriť. Spravidla povie alebo veľa, alebo málo. V mlčaní sa zvažujú slová – tie počuté i tie vypovedané. Múdry človek sa podobá veveričke, ktorá si zhromažďuje zásoby orechov na zimu. Ona nevloží do svojej špajzy prázdny orech. Ona vie oceniť jeho hodnotu a prázdny orech, alebo taký, ktorý je vo vnútri skazený a teda bezcenný, odhodí. Múdry človek každé počuté slovo vie v mlčaní zvážiť. Ak je obohacujúce, zachová si ho v srdci, ak je prázdne, zahadzuje ho ďaleko, ako smeti.

V mlčaní tiež dozrievajú vypovedané slová. Človek sa pozastavuje nad tým, komu má informácie odovzdať, prečo to má urobiť, čo tým chce dosiahnuť a akým spôsobom to môže urobiť. Zvlášť dôležitý je ten spôsob. On najčastejšie zraňuje a stáva sa, že ochota a dobré zámery sa stretávajú s nesprávnym spôsobom odovzdania danej pravdy.

Jedno je isté, že v živote možno stretnúť značne viac ľudí, ktorí ľutovali, že povedali o jedno slovo naviac, ako tých, ktorí ľutovali, že v patričnom momente si zahryzli do jazyka a mlčali. Mlčanie je veľmi dôležitým elementom, ktorý uľahčuje nielen zachovanie ôsmeho prikázania, ale všetkých prikázaní, je totiž nerozlučným činiteľom múdrosti človeka.

 

Cesta šikovnosti, ktorú kresťan musí ovládať, nakoľko chce zachovať ôsme prikázanie, je umenie odvracať pozornosť od pravdy, ktorú nemožno zverejniť. Príklad takejto evanjeliovej diplomacie nám zanechal sám Kristus, ktorý sa často nachádzal v  situácii, kde jednoducho nemohol odpovedať na otázku, ktorú mu položili a musel hľadať iné východisko, aby neklamal a súčasne nepovedal pravdu, na ktorú sa ho pýtali.

Ktokoľvek pozorne číta Evanjelium, ten musí vidieť toto Ježišovo úsilie, ktorý slovom i príkladom ukazuje kresťanské podanie ôsmeho prikázania. Ježiš vie, že pre jeho učeníkov je to ťažká úloha. Poznal silu a prefíkanosť klamstva, ktoré panuje vo svete a preto im venoval veľa času a úvah, aby im správne osvetlil tento problém.

 

Tretia zásada, na ktorú treba pamätať v realizácii ôsmeho prikázania, znie: Do takej miery môžeme odovzdať danú pravdu druhému človeku, v akej si on zasluhuje našu dôveru. Ide tu o zodpovednosť za odovzdanú pravdu, ktorá môže druhého nielen obohatiť alebo zničiť, ale v jeho rukách sa môže stať nástrojom obohatenia alebo zničenia iných.

Na svete žije mnoho ľudí, ktorí chcú poznať pravdu o iných iba preto, aby ich zničili. Takýmto ľuďom nesmieme povedať pravdu dokonca pri mučení. Kresťanstvo má slávne dejiny, totiž mnohí vyznavači si vybrali radšej mučenícku smrť, akoby zradili pravdu svojich spoluvyznavačov. Každodenne nenútia ľudí k priznaniu pravdy pomocou mučenia, ale často podvodne z kohosi vyťahujú slová, aby potom jeho slovami kameňovali iných. Deje sa tak v rodinnom, susedskom kruhu, v práci, v škole, dokonca vo vlaku, v autobuse. Kresťan si musí byť vedomý, s kým hovorí a čo hovorí. Často nezodpovedným podaním pravdy sa stáva spoluvinný za krivdu, ktorá je pomocou tejto pravdy spôsobená iným.

 

KKC: Právo na vypovedanie pravdy nie je bezpodmienečné (porov. 2488).

Môžem teda klamať? Nie, pretože lož druhého vedome zavádza do omylu. Mám však právo zvážiť – s ohľadom na evanjeliový príkaz bratskej lásky –, či je vhodné a rozumné odhaliť pravdu tomu, kto sa na ňu pýta. Pokiaľ by takéto vypovedanie pravdy mohlo druhému viac ublížiť než mu pomôcť, poškodiť jeho bezpečnosť, narušiť vlastný alebo jeho súkromný život alebo ohroziť všeobecné dobro, je treba použiť šetrný spôsob reči, či dokonca zamlčať, čo nemá byť známe. Uspokojovať púhu zvedavosť, či už vlastnú alebo druhého, nie je službou pravde, ale ústupkom neresti.

KKC: Nikto nie je povinný vyjaviť pravdu tomu, kto nemá právo ju poznať (2489).

 

Z tejto krátkej úvahy vyplýva, že zachovanie ôsmeho prikázania nie je také ľahké a dôkladnejšie spytovanie svedomia by ukázalo obrovské zlo, ktoré si vždy neuvedomujeme. Treba však pamätať na to, že Ježiš iba jeden jediný raz vyzýva k dôkladnému spytovaniu svedomia a týka sa to vlastne ôsmeho prikázania: „Budete sa zodpovedať za každé slovo“. Učeník Ježiša, to je človek zodpovedný za každé vypovedané slovo.

Nebojme sa! Pokiaľ budeme mať na mysli predovšetkým dobro svojho blížneho, určite vždy nájdeme spôsob, ako s ním zdieľať pravdu.

 

Na štúdium: Katechizmus Katolíckej cirkvi - od čl.  2488


            IV.   Bratské  napomenutie

Na zopakovanie:  Máme vedieť pravdu zamlčať, zachovať tajomstvo.

Sv. Augustín:  „Vedieť mlčať je ťažšie, ako hovoriť. Mnohí hovoria, lebo nevedia mlčať.“

Vieme mlčať? – Všimnime si naše pohreby, sprievody...

Na doplnenie:  "Spovedné tajomstvo je posvätné a pod nijakou zámienkou sa nemôže prezradiť." (KKC 2490)

Povinnosť zachovania spovedného tajomstva sa týka nielen kňaza-spovedníka, ale aj kajúcnika: to, čo mi kňaz hovorí, je Božie slovo pre mňa, nemám o tom hovoriť; a taktiež aj každého človeka, ktorý by niečo počul zo spovede iného. Hrubým porušením spovedného tajomstva by bolo aj to, keby niekto nahrával rozhovor v spovednici alebo ho nejakým iným technickým spôsobom odpočúval. Preto sa veľmi odporúča nemať pri spovedaní pri sebe mobil. Zachovať treba tiež "diskrétnu zónu" pred spovednicou alebo iným miestom spovedania.

 

Bratské  napomenutie

Pravda patrí k mimoriadne ostrým hodnotám a podaná bez lásky môže hlboko raniť človeka, ba dokonca ho zmrzačiť na celý život. Naproti tomu pravda podaná s láskou, obohacuje. Evanjelium, to je príklad, ako Boh podáva pravdu, niekedy veľmi horkú, v duchu lásky, a preto táto pravda nenivočí, ale obohacuje. Teda, aby sme mali právo napomínať, nestačí milovať pravdu, treba milovať aj človeka, ktorému pravdu hovoríme.

A to sú dve evanjeliové zásady, ktoré treba mať na zreteli pri odovzdávaní pravdy iným ľuďom, v duchu opravdivej lásky. Prvá sa týka vedomia svojej vlastnej slabosti. Pán Ježiš hovorí o vyberaní smietky z bratovho oka a o zabúdaní na brvno, ktoré tkvie v našom vlastnom oku. Stáva sa, že sa pokúšame napraviť druhého človeka, keď mu vyčítame jeho chyby, ktoré sú niekedy stokrát menšie ako naše vlastné. Treba začať od seba, vyňať brvno z vlastného oka. Až potom človek objaví, koľko úsilia si vyžaduje polepšenie. Účinne možno druhému pomôcť iba vtedy, keď vlastným príkladom ukážeme polepšenie seba samého. Vedomie vlastnej slabosti núti k veľmi ostražitému vytýkaniu omylov druhému človekovi.

Druhá zásada: Bratské napomenutie začíname napomenutím medzi štyrmi očami, teda najskôr treba povedať pravdu jednoducho tomu človeku, ktorý sa dopustil chyby. Nie je dovolené hovoriť o chybách druhého človeka za jeho chrbtom. Opravdivá láska, ktorá sa stará o dobro druhého, vyzýva k napomenutiu medzi štyrmi očami. Ak to nie je účinné, Kristus radí, aby sme si vzali svedka a nie s ním, ale pred ním máme napomenúť toho, kto sa dopúšťa chýb. A ak toto neúčinkuje, tak možno vec povedať verejne, urobiť ju verejne známou. Keby ani to nepomohlo, podľa mienky Krista, treba sa oddeliť od takého človeka bariérou ostražitosti: „Nech je ako pohan a mýtnik“, aby jeho zlý postoj nevplýval na nás.

Ľudia najčastejšie namiesto toho, aby napomenuli druhého bezprostredne v duchu opravdivej lásky, kritizujú poza chrbát. Takýto postoj nemá nič spoločné s Evanjeliom. Napomenutie človeka nie je ľahkou vecou. Ak bude vykonané evanjeliovým spôsobom, bude veľmi tvorivé. Bolo by teda potrebné tak často napomínať druhého, ako často dokážeme sami prijať napomenutie, lebo vtedy dokážeme zachovať rovnováhu evanjeliového kriticizmu. Treba pritom pamätať, že dovtedy je dobre, kým je ktosi, kto nás napomína, blízko pri nás. Ak plynú týždne, ba dokonca mesiace a nikto nám nevenuje pozornosť, z toho vôbec nevyplýva, že sme dokonalí a nedopúšťame sa chýb. Z toho skôr vyplýva, že pri nás niet človeka, ktorý by nás pravdivo miloval, ktorému by záležalo na našom dobre. Ak takýto človek chýba, zostávame sami a to je naším nešťastím. Poďakujme Bohu za tých, ktorí majú odvahu povedať nám pravdu, a prosme ho, aby sme my mali odvahu v mene opravdivej lásky povedať pravdu iným. Z pohľadu spravodlivosti povinnosť hovoriť pravdu majú rodičia, vychovávatelia, ako aj predstavení. Z pohľadu lásky je to povinnosť každého, kto autenticky miluje.

Bratskému napomenutiu v duchu evanjelia sa môžeme učiť aj teraz – v súvislosti s misiami v našej farnosti: Koho pozvem? Komu pripomeniem? Ako to urobím?

 


         V.  Nebezpečenstvo kamstva

 

Hovorili sme o tom, že nie vždy si uvedomujeme skutočnosť, že klamstvo je jedným z najhroznejších nástrojov ničenia človeka. Privádza na ľudí veľa nešťastia.

Máme tendenciu problém klamstva banalizovať, zmenšovať.

Jeden z úryvkov Skutkov apoštolov (Sk 5, 1-11) predstavuje takú strašnú udalosť, že dokonca medzi biblistami sa ozvali hlasy, že je to iba vymyslené rozprávanie a nie pravdivá udalosť. Všetko však svedčí o tom, že táto udalosť sa stala a bola zaznamenaná pre našu výstrahu. Z toho dôvodu ju musí každý kresťan dôkladne poznať a na ňu pamätať.

Manželia, Ananiáš a Zafira chceli, aby boli v očiach iných kresťanov považovaní za zbožných kresťanov, preto predali pozemok a peniaze určili na potreby Cirkvi. Avšak preto, že im bolo ľúto takej veľkej sumy, dohodli sa medzi sebou, že oklamú spoločenstvo a prinesú iba časť peňazí a povedia, že je to všetko, čo majú. Povedali by sme: také malé klamstvo, nakoniec nikomu nespôsobilo škodu. Peniaze boli ich a mohli dať, koľko sa im páčilo. Oklamali, pretože chceli, aby ich považovali za dokonalých. Tak to vyzerá v našich očiach.

Zatiaľ, čo Boh k tomu pristupoval ináč. V Starom zákone niekedy toleroval klamstvo, napr. Jakub oklamal otca, a predsa ho Boh požehnal, ale v Novom zákone niet miesta ani pre najmenšie klamstvo. Pán Boh chcel o tom presvedčiť prvých kresťanov.

Keď teda Ananiáš hrdo priniesol peniaze a položil ich k nohám apoštolov, Peter, ktorý mal Božieho Ducha, veľmi ostrými slovami mu vyčíta klamstvo: „Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok? (...) Neluhal si ľuďom, ale Bohu.“ Tvrdé slová Petra spečaťuje Boh. Ananiáš padá mŕtvy na zem. Za tri hodiny prichádza, o ničom nevediac, jeho žena Zafira.  Peter jej jednoducho hovorí: „Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok?“ A keď klamne vyznala: „Áno, za toľko,“ Peter predpovedá jej smrť: „Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho ducha? Počuj za dverami kroky tých, čo pochovali tvojho muža; vynesú aj teba.“ Zafira ihneď zomiera. Lukáš poznamenáva: „A veľký strach sa zmocnil celej cirkvi i všetkých, čo o tom počuli“. Nedivme sa. Keby totiž Boh dnes každé klamstvo kresťana trestal smrťou, tak by sme mali vo farnosti každý týždeň niekoľko desiatok pohrebov.

Na príklade Ananiáša a Zafiry nám chcel Boh ukázať hrôzu klamstva v ústach kresťana. Ježiš výrazne povedal: „Vaša reč nech je áno – áno; nie – nie. A čo je navyše, pochádza od Zlého.“ Týmto spôsobom vylúčil možnosť akéhokoľvek klamstva, pričom poznamenal, že tam, kde sa objavuje klamstvo, pôsobí satan.

Peter to potvrdil, keď povedal Ananiášovi: „Prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému“. V tejto výpovedi sústreďuje pozornosť na podstatu klamstva, ktoré je hriechom proti Bohu. „Neluhal si ľuďom, ale Bohu!“. Nám sa zdá, že klameme ľudí, tak si to mysleli aj Ananiáš a Zafira, zatiaľ čo klamstvo kresťana sa týka Boha. Kresťan je totiž svätyňou Božou a Duch Svätý prebýva v ňom. Klamstvo sa rodí v srdci a skôr ako je vyslovené, raní Boha, ktorý prebýva v nás. Boh je Pravdou a iba ten, kto miluje pravdu, miluje Boha. Kresťan je človek, ktorý miluje pravdu. „Satan je otcom klamstva“; kto klame, je jeho dieťaťom.

Urobme si dôkladnejšie spytovanie svedomia z našej pravdovravnosti a udalosť Ananiáša a Zafiry nech zatvorí naše ústa i srdce pred každým klamstvom.

 


VI.  Nactiutŕhanie a polopravda

 

Ak pozeráme filmy, tak môžeme pomerne ľahko vidieť, že popri zločinoch alebo veľkých priestupkoch sa často objavuje nactiutŕhanie, čiže falošné obvinenie človeka zo spáchania zlého skutku. Vtedy trpí nevinný človek. Bývajú aj také situácie,  keď niekto dlhé roky, či dokonca celý život, nespravodlivo sedí vo väzení, zatiaľ čo vinník sa teší zo slobody. Vo filmoch pravda zvyčajne vychádza najavo, očiernený býva oslobodený a skutočný vinník dostáva trest. Zriedkavejšie to však býva v živote.

Okolo nás žijú ľudia, ktorých zasiahlo nactiutŕhanie a len veľmi ťažko sa dokážu z toho dostať. Nie sú to vždy kriminálne činy – niekedy jedno slovo, veta povedaná zo závisti, z nenávisti, a najčastejšie bez rozmyslenia, z hlúposti. Susedka očierňuje muža z nevery. Robotník v práci jednou nechcenou vetou označí svojho kolegu ako človeka „s lepkavými prstami“, vedúci, nahnevaný na vzorného pracovníka, obviní ho pred komisiou z toho, že iba kazí materiál...

Ôsme prikázanie jasne odsudzuje nactiutŕhanie. Zapríčiňuje nevinné utrpenie, ktoré vždy bolí oveľa viac, ako utrpenie ktoré sme si sami zavinili. Tu však treba jasne povedať, že z ľudského hľadiska je skutočne nešťastný očiernený človek, ale z Božieho pohľadu viac nešťastný je nactiutŕhač.  Je totiž zaťažený slzami i bolesťou nevinne trpiaceho. Na zemi niet ťažších sĺz, ako slzy, ktoré sú nevinne vyliate. Oni idú za človekom až do hrobu. V istej miere možno nešťastie nactiutŕhača porovnať s drámou vraha. Vraha ťaží krv človeka, nactiutŕhača zasa zlomený život blížnych.

Bohu záleží nielen na tom, aby nebolo očierňovaných, nevinne trpiacich, lebo tých dokáže odmeniť a plač premeniť na radosť a utrpenie na šťastie. Bohu záleží aj na tom, aby nebolo nactiutŕhačov. Tých nemožno urobiť šťastnými, oni priťahujú na seba spravodlivý trest. V ôsmom prikázaní Boh vystríha pred nactiutŕhaním, ktoré vždy robí nešťastným tak nactiutŕhača, ako aj jeho obeť.

Hriech nactiutŕhania je jedným z najťažších, čo sa týka nápravy. Boh totiž iba vtedy odpustí nactiutŕhačovi, ak chce krivdu, spôsobenú druhému, napraviť. Nactiutŕhanie musí byť odvolané medzi tými, uprostred ktorých bolo rozšírené. Ak človek povedal klamstvo, ktoré spôsobilo krivdu druhému, tak musí povedať aj pravdu, ktorou túto krivdu napraví.

Egoizmus bráni človekovi odmaskovať svoje klamstvo; nakoniec sa musí priznať k veľkej úbohosti. Ak sa prizná, ľudia budú síce na neho pozerať ako na nactiutŕhača, ale jeho svedomie nájde pokoj. Boh dokáže odmeniť tento skutok. Priznanie sa k nactiutŕhaniu, vyznanie pravdy je dôkazom obrátenia človeka. Je to ťažká cesta. Všetci nactiutŕhači, ktorí chcú napraviť svoj hriech, vyznávajú, že keby ľudia vedeli, ako veľa stojí priznanie sa k očierneniu, nikdy by sa tohto hriechu nedopustili.

Boh, ktorý pozná utrpenie očierneného i nactiutŕhača, radí nám v mene nášho dobra: „Nevyslovíš krivé svedectvo“.

Často stretávame aj ľudí, ktorí nevedome rozsievajú nactiutŕhanie, to znamená, že ho opakujú a týmto spôsobom majú účasť na zle, ktoré sa šíri. V tejto situácii treba mimoriadne ostražito pristupovať ku každej správe, ktorú nám niekto podáva o druhom človeku. Skôr, ako komukoľvek odovzdáme túto správu, treba si ju overiť. Vidíme, že pôvodcom nactiutŕhania môže byť jeden človek; avšak dráma spočíva v tom, že k tomuto jednému sa nájde desť, dvadsať, sto iných pomocníkov, ktorí to zlo rozsievajú ďalej.

Najčastejšie ľudia používajú nactiutŕhanie vtedy, keď chcú zničiť autoritu človeka, ktorý má vážne postavenie v danom spoločenstve. Nactiutŕhaním dokáže človek zničiť vynikajúcich ľudí v národe, v mieste bydliska, na pracovisku, v škole, či dokonca v rodine.

Tu by sme si mali klásť otázku pre spytovanie svedomia: s koľkou obozretnosťou podávam ďalej neoverené informácie o iných ľuďoch, o predstaviteľoch Cirkvi či spoločnosti? Nemám podiel na očierňovaní človeka, ktorého česť by som mal brániť, alebo na očierňovaní niekoho, koho ani nepoznám?

 

Opakom nactiutŕhania je pochlebovanie. Je to pripisovanie dobra človekovi, ktorý to dobro nevykonal, čo sa najčastejšie deje tým, že sa zveličujú jeho zásluhy. Motívom pochlebovania je chuť získať náklonnosť toho, komu sa nadbieha. V pochlebovaní je obsiahnutý tak nedostatok lásky k druhému človeku, ako aj k sebe samému. Samozrejme, že dôsledky pochlebovania nie sú také tragické, ako pri nactiutŕhaní. Pochlebovanie však vždy odhaľuje malosť pochlebovača a jeho podlízavý charakter. Kresťan, ktorý dbá o svoju i cudziu česť, musí sa vystríhať tak očiernenia, ako i pochlebovania.

 

Jestvuje ešte iná forma porušovania ôsmeho prikázania, ktorú vidno zvlášť v masovokomunikačných prostriedkoch. Je to jedna z obmien klamstva – podávanie polopravdy. Ak niekto nepodáva úplné informácie, ale iba ich časť, deformuje pravdu. Lepšie je nič nehovoriť, ako hovoriť iba časť pravdy. („Hovoriť – striebro, mlčať – zlato.“)

Najčastejšie sú tieto informácie starostlivo usporiadané a podávané z hľadiska propagandy. Veriaci človek musí skutočne kriticky pristupovať k informáciám, ktoré sa k nemu dostávajú. A potom je veľký rozdiel medzi samotným prijatím informácie a jej odovzdaním ďalej. Niekedy môžeme prijať informáciu, ale k tomu, či ako ju podáme ďalej, treba pristupovať veľmi ostražito.

KKC: „Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti. Pri používaní spoločenských komunikačných prostriedkov treba zachovať miernosť a uložiť si disciplínu.“ (2512)

Bude potrebné otvoriť si oči a uši pre správny príjem informácií. Naučiť sa akejsi citlivosti na to, čo prijímame ako informácie.

 


VII.  Zamilovať  si  pravdu

 

Ôsme prikázanie stojí na stráži jednej z najväčších hodnôt, akou je pravda. Je zriedkavé, aby ktosi odhalil spojenie, aké jestvuje medzi pravdou a svätosťou. Avšak každý, kto pozorne číta Evanjelium, vidí, že tieto dve hodnoty: pravda a svätosť sú si mimoriadne blízke, takmer sa stotožňujú. Pán Ježiš sa obracia na svojho Otca vo Večeradle: „Posväť ich v pravde“. O sebe hovorí, že je Pravda. Keď stál pred Pilátom, vyznával, že „každý, kto je z pravdy, počúva jeho hlas“. Jestvuje teda úzke spojenie svätosti a pravdy. V čom toto spojenie spočíva?

Pravdou človek odhaľuje tajomstvo Boha, tajomstvo sveta, v ktorom žije a taktiež tajomstvo seba samého. Výsledkom tohto objavu je nájdenie svojho miesta vo svete, do ktorého ma Boh postavil. Čo je svätosť, ak nie vedomým súhlasom s miestom a úlohou, ktoré Boh určil človeku na zemi? Svätosť teda spočíva v zamilovaní si pravdy a úzko sa spája s vernosťou pravde. Iba človekovi, ktorý miluje pravdu, môže dôverovať Boh a iba takému človeku môžu dôverovať iní ľudia. Zamilovanie pravdy je podmienkou zodpovednosti a dôvery.

Z pohľadu viery je všetko jednoduché. Každý, kto je verný pravde, je súčasne verný Bohu. Iba Boh nikdy neklame a nikdy nikoho neoklame. On je samá pravda. Človek, ktorý sa blíži k Bohu, stretáva sa s ním v rovine pravdy. Uveriť Bohu, to znamená uveriť jeho pravdovravnosti. Ty, Pane, hovoríš pravdu, ja ti verím a chcem tiež hovoriť pravdu, lebo túžim, aby si mi ty veril. Tak sa predstavuje individuálne stretnutie človeka s Bohom.

Ťažké je naplno uveriť neveriacim ľuďom, pretože ich postoj formuje situácia. Keď sa situácia zmení, zmení sa aj postoj neveriaceho človeka. Oni nerátajú so zodpovednosťou pred tribunálom čistej pravdy. Naproti tomu človek, ktorý je spojený s Bohom, je pred Bohom zodpovedný. Každé naše slovo, vypovedané druhému človeku, je vyslovené v prítomnosti Boha. Boh je svedkom môjho slova. Ak oklamem človeka, neoklamem iba jeho či seba, ale tiež klamem Boha. Stretávame ľudí, ktorí si myslia, že ich klamstvá nie sú škodlivé. Oni chápu klamstvo v horizontálnom vzťahu k druhému človeku. Vtedy klamstvo nemusí vždy spôsobiť krivdu blížnemu. Nejestvuje  však klamstvo, ktoré by nebolo škodlivé, pretože každé klamstvo oslabuje dôveru, akou ma obdaroval Boh. Ak aj neškodí iným, tak určite škodí mne samému.

Vernosť pravde tvorí základ dôvery a všetkých medziľudských vzťahov, a predovšetkým základ opravdivej lásky. V tomto kontexte môžeme pochopiť ostré slová Ježiša Krista, ktoré vyslovil na adresu farizejov, ktorí klamali. Z toho vyplýva, že človeku, ktorý klame, nemôže dôverovať Boh. A ak mu nemôže dôverovať Boh, tak niet ani reči o rozvoji jeho náboženského života. Povedzme si otvorene, z hľadiska rozvoja náboženského života v spoločnosti najnebezpečnejší človek je ten, ktorý klame – farizej. Oveľa viac škôd spôsobujú Cirkvi ľudia, ktorí prijímajú Najsvätejšiu Sviatosť a žijú v klamstve, ktorí sa schádzajú k oltáru a denno-denne zrádzajú pravdu, ako neveriaci ľudia a tí, ktorí oficiálne bojujú s Cirkvou. Klamstvo veriacich spôsobuje rozklad Cirkvi zvnútra.

Natoľko je v nás Boh, nakoľko milujeme pravdu. Ak máme príležitosť podať ruku človeku, ktorý sa v Kristovej škole učí vernosti pravde, môžeme si byť istí, že máme dočinenia so svätým. Najlepším ukazovateľom autentickej evanjeliovej svätosti je zamilovanie si pravdy a odvaha potrebná k vydávaniu svedectvu pravde. To je dôkaz, že v srdci človeka prebýva Boží Duch.

 

Hore

 



 

 

4. pôstna nedeľa

 

Sv. Ján Mária Vianney - Vybrané kázne

 

O VLASTNOSTIACH  ČIŽE  PODMIENKACH  SPOVEDE

Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu:
Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe.
(Lk 15, 18)

Naša ľútosť nad hriechmi sa musí podobať ľútosti márnotratného syna, ktorý vstúpil do seba, uznal svoju veľkú úbohosť, a tiež straty, ktoré utrpel, keď opustil tak dobrého otca. „Pôjdem – zvolal – vrátim sa k otcovi, padnem mu k nohám, budem ich umývať slzami, poviem, že nemám odvahu pozrieť na nebo i na neho, lebo som mu spôsobil ťažkú krivdu; nech ma prijme hoc aj ako pracovníka“. Tisíckrát šťastnejší je hriešnik, ktorý vlastne s takýmto pocitom ľútosti a dôvery sa vracia k Bohu! Určite nájde v Ňom otca plného dobroty a citlivosti – otca, ktorý mu rád odpustí hriechy a navráti stratenú milosť.

O čom vám chcem dnes k vám hovoriť? Nuž, tešte sa, lebo vám budem zvestovať veľké šťastie! Rozviniem pred vašimi očami nevyčerpateľné poklady Božieho milosrdenstva! Raduj sa biedna duša, ktorá akoby so slepcom pri Jerichu voláš: Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! (Lk 17, 38). Môžete pristúpiť k sviatosti pokánia – musíte však splniť pritom isté podmienky. Nech je vaša spoveď: 1. pokorná; 2. jednoduchá; 3. rozvážna; 4. úplná; a 5. úprimná. Len ak splníte tieto podmienky – určite dosiahnete odpustenie. 

I.

Spoveď má Božský pôvod. Ustanovil ju Ježiš Kristus – urobil to vtedy, keď povedal Apoštolom a ich nástupcom: Prijmite Ducha Svätého. Komu hriechy odpustíte, tým budú odpustíte, ktorým zadržíte, budú im zadržané (Jn 20, 22-23). A potom: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi (Mt 18, 18). Z týchto slov vyplýva, že spoveď má Božský pôvod a že je nutne potrebná. A či by spovedníci mohli odpúšťať hriechy alebo ich zadržovať, keby sme ich nepoznali? Naproti tomu môžu ich poznať, ak hriešnik v pokore srdca sa z nich vyspovedá. Sviatosť pokánia je pre človeka veľkým dobrodením. Keby nebolo pokánia, už po jednom smrteľnom hriechu by sme boli Bohom naveky zavrhnutí. Táto sviatosť nás zmieruje s Bohom a navracia nám zásluhy, ktoré sme si zhromaždili pre večný život, ktoré sme predtým, následkom hriechu stratili. Keby sme sa spýtali zatratených v pekle, prečo horia večným plameňom, odpovedali by nám, že preto, že nevyužili sviatosť pokánia. Akou veľkou útechou pre kresťana, ktorý padol, je presvedčenie, že sú v katolíckej Cirkvi prostriedky, pomocou ktorých môže ľahko získať odpustenie hriechov.

Bohužiaľ, mnoho ľudí sa hanbí za krátke pokorenie a cíti odpor k spovedi.  Či nie je lepšie päť minút zakúsiť hanbu, ako sa vystaviť večnej hanbe? Jedni sa hanbia ísť k spovedi preto, že stratili vieru, iní preto, že sú pyšní, nepociťujú rany svojej duše a nevedia, akou radosťou napĺňa srdce kresťana dobrá spoveď. Zapamätajme si, že Kristus prikazuje pod stratou spásy spovedať sa zo všetkých hriechov. Nikto nie je oslobodený od tejto povinnosti – počínajúc Svätým Otcom, a končiac posledným nádenníkom.

Naša spoveď musí byť predovšetkým pokorná. Pred tribunálom pokánia sme ako vinník, ktorý stojí pred sudcom. Obviňujme sa sami, nečakajme na otázky spovedníka – nasledujme kráľa Dávida, ktorý si hovorí: Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť“. A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu (Ž 32, 5). S pokorou vyznávajme svoje hriechy; nepodobajme sa tým, ktorí vyznávajú svoje hriechy ľahostajným spôsobom, akoby rozprávali nejaký príbeh – ľuďom, u ktorých nevidno ľútosť, ktorí pri spovedi namiesto toho, aby odprosovali Boha za dávne hriechy, páchajú ešte svätokrádež. Ak vám spovedník udelí nejaké napomenutie, ktoré možno zraňuje vašu sebalásku, ak vám uloží ťažšie pokánie alebo dokonca odmietne rozhrešenie – nešomrite, ale prijmite to v duchu pokory. Neodpovedajte nikdy arogantne a nehádajte sa, ako sa to neraz stáva zatvrdnutým hriešnikom, ktorí niekedy, keď si dokonca nepokľaknú, s hnevom vybehnú z kostola. Tribunál pokánia je tribunálom samého Ježiša Krista, v ktorom On sám počúva vaše obvinenia, On sám sa pýta, hovorí a vyhlasuje rozsudok oslobodenia. Tu treba s pokorou obviniť seba samého a nezvaľovať nikdy vinu na iných, ako to napríklad urobil Adam, keď obviňoval Evu, a ona vzájomne jeho. Stáva sa, že človek náklonný k hnevu obviňuje svoju ženu a deti, že mu dávajú dôvody k nepokoju; opilec obviňuje svojho kolegu, ktorý mu ponúkol pohárik; pomstivý človek hovorí, že iní mu spôsobili krivdu; ten, čo rád zle hovorí o iných, či ich dokonca očierňuje, dokazuje, že on predsa hovorí pravdu; ktosi, kto ťažko pracuje v nedeľu, ospravedlňuje sa, že jeho záujmy neznesú odklad; matka, ktorá sa s dieťaťom nemodlí ranné a večerné modlitby, vyhovára sa na nedostatok času. Kto takýmto spôsobom zvaľuje vinu na iných, ten nemá v sebe pokoru. Predstavujme sa spovedníkovi v pravdivom svetle a hovorme Bohu spolu so Žalmistom: Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí. Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť (Ž 141, 3-4).

Po druhé, nech je vaša spoveď jednoduchá, to znamená, vyhýbajme sa nepotrebným slovám a vyrozprávaniu všetkých škrupúľ stokrát za sebou, lebo to zaberá spovedníkovi čas, unavuje a prináša netrpezlivosť tým, ktorí tiež čakajú na spoveď, a nakoniec to uháša nábožnosť. Keď je čosi pochybné, predstavme to ako pochybné. Keby ste povedali, že ste sa nezaoberali nečistými myšlienkami, ale nie ste si istí, či ste nenachádzali v takých myšlienkach príjemnosť, tak už to by bolo nedostatkom úprimnosti. Keby si povedal: „Spovedám sa, otče, z hriechu, na ktorý som zabudol pri predchádzajúcich spovediach“ – a zatiaľ si tento hriech v skutočnosti nevyznával nie preto, že si zabudol, ale z falošnej hanby a lenivosti – tak kvôli neúprimnosti by si spáchal svätokrádež. Stáva sa i tak, že hriešnik by nevyznal nejaký hriech, keby mu spovedník nepoložil priamo otázku na tento hriech; všeobecne vyznáva tento hriech, ale ďalej sa nechce priznať, že ho chcel zatajiť. A znovu: kvôli nedostatku otvorenosti takáto spoveď sa môže ľahko ukázať neplatná a svätokrádežná.

Vyhýbajte sa, bratia, klamstvu. Nech je vaše srdce počas spovede ako na vašich perách. Spovedníka možno uviesť do omylu, ale Pána Boh nikto neoklame. Keby vás zlý duch nahováral na klamstvo, povedzte si: Predsa týmto ešte viac zaťažím svoje svedomie a spácham ťažký hriech svätokrádeže – ukryjem sa pred kňazom, ale neukryjem sa pred Pánom Bohom, ktorý ma pozná najdôkladnejšie, ako je to len možné. Musím sa pokoriť, to je pravda. Ale čo je to v porovnaní s verejnou hanbou, aká by ma mohla stretnúť na Poslednom súde? Keď sa chce chorý vyliečiť, tak smelo hovorí o svojich ťažkostiach, hovorí otvorene a nič neukrýva. Keď vás desí hanba a ťažko vám je priznať sa k nejakému hriechu, poproste o pomoc spovedníka. „Otče – povedzte – pomôž mi, lebo mám na svedomí hriech, ktorý nemám odvahu vyznať“.

Po tretie, spoveď musí byť rozvážna, a teda treba pri nej použiť skromné slová a nikdy netreba hovoriť o cudzích hriechoch.

Po štvrté, spoveď má byť úplná, čiže treba vyznať všetky smrteľné hriechy, ich druh, počet, a tiež dôležitejšie priťažujúce okolnosti. Nič nebude hodné ich vyznanie, keď niekto povie všeobecne, že mnoho zhrešil; musí podrobne vymenovať hriechy, či to boli krádeže, klamstvo, nečistota, atď. Ďalej treba uviesť počet hriechov. Zle sa spovedá, kto hovorí, napríklad: „Zanedbával som sväté omše, kradol som, preklínal som, robil som nemravné veci, atď.“ Takáto spoveď nestačí – treba povedať, koľkokrát sa to stalo. Treba tiež povedať okolnosti, ktoré vplývajú na veľkosť a druh hriechu. Kto sa dopustil nečistého hriechu s druhou osobou, musí vysvetliť, či ona bola jeho príbuzná, ak áno, tak v akom stupni. Niektoré okolnosti, ako sme už hovorili, menia hriech, čiže spôsobujú, že on nadobúda inú podstatu a charakter. Dopustiť sa hriechu s vydatou osobou to je cudzoložstvo, s príbuznou – krvismilstvo. Naproti tomu zastaviť sa pri zlej myšlienke, súhlasiť so zlou túžbou, pozerať na nemravné predmety – to je hriech proti čistote. Niektoré okolnosti skutočne nemenia hriech, ale spôsobujú, že sa hriech stáva ťažší, ak sa ho dopúšťa niekto v prítomnosti väčšieho počtu osôb alebo pred deťmi, lebo vtedy spôsobuje pohoršenie iných. Aj chodenie po krčmách a opíjanie sa v nedeľu je ťažším hriechom, ako keď sa to robí vo všedný deň – lebo nedeľa a sviatok sú určené na službu Bohu. Pri návykových hriechoch treba povedať, ako dlho trvá návyk. Spovedajúci sa hriešnik si tu má brať príklad z chorého, ktorý dôkladne informuje lekára o priebehu choroby, o jej prejavoch, vývoji a čase trvania.

Treba tiež uviesť počet hriechov. Vynechanie počtu alebo jeho umenšovanie, v prípade smrteľných hriechov by bolo svätokrádežou. Spoveď človeka, ktorý by mal na svedomí tri ťažké hriechy, a priznal by sa len k dvom, bolo by ťažkou urážkou Pána Boha. Musíme cítiť strach pred dopustením sa svätokrádežnej svätej spovede a svätého prijímania, lebo mnoho duší stená za to vo večných plameňoch. Kto si presne nepamätá počet svojich hriechov, nech povie aspoň približne. Hriechy náhodne zabudnuté Pán Boh odpúšťa. Stačí ich povedať pri nasledujúcej spovedi – ak si na ne spomenieme.

Z ľahkých hriechov sa tiež treba spovedať – je to veľmi užitočná vec, ako to učí Tridentský koncil [XIV. Sesia, 5. kap.]. Ako je pravda, tieto hriechy odpúšťa aj ľútosť srdca, modlitba, pôst, almužna a účasť na svätej omši. Treba sa však z nich spovedať, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, hriech, ktorý je ľahký v našich očiach, môže byť ťažkým hriechom v očiach Božích. Po druhé, vo sviatosti pokánia možno oveľa ľahšie získať odpustenie týchto hriechov. Po tretie, spovedanie sa zo všedných hriechov nás povzbudzuje k väčšej bdelosti. Po štvrté, napomenutia spovedníka sa môžu pričiniť o našu nápravu. Po piate, rozhrešenie, ktoré dostávame, nám dodáva síl, aby sme mohli vyhýbať týmto hriechom v budúcnosti. Je jasné, že tieto hriechy, hoci ľahké, treba tiež ľutovať a treba sa usilovať z nich polepšiť. Ak by niekto mal na svedomí iba všedné hriechy, tak nech pre vzbudenie väčšej ľútosti, pripojí k spovedi nejaký ťažší hriech z dávnejšieho života.

Také sú podmienky dobrej spovede. A teraz sa zamyslite, či tieto podmienky sprevádzali všetky vaše predchádzajúce spovede. Ak by ste došli k záveru, že ste sa zle spovedali, tak nestrácajte čas, ale čím skôr sa pousilujte napraviť zlo.

II.

A teraz vám poviem, akým spôsobom možno zhrešiť proti týmto znakom dobrej spovede, čiže ukážem vám, kto sa zle spovedá.

Istá osoba žila dlhý čas nábožne a verne si plnila kresťanské povinnosti. Zlý duch ju pokúšal na hriech – zarmútila teda Boha. Teraz sa blížil sviatok, keď ona normálne pristupovala k Stolu Pánovmu. Chce teda aj v tomto prípade tak urobiť, lebo sa bojí, že budú o nej hovoriť, že sa pokazila. Bojí sa tiež, ak vyzná tento ťažký hriech, tak spovedník bude mať o nej zlú mienku. Zatají teda tento hriech a tak pristupuje k svätému prijímaniu. A týmto spôsobom, neraz celé roky, sa tiahne reťaz svätokrádeží.

Zle sa spovedá ten, kto nechce napraviť krivdu, ktorú niekomu spôsobil – hoci to môže urobiť. Zlé sú spovede aj ženy alebo dievčaťa, ktoré udržuje nebezpečný vzťah a nechce ho ukončiť.

Takíto ľudia najčastejšie sa nepriznajú k vine a pri spovedi ukrývajú svoje hriechy.

Kto zatajuje hriechy, ten nechce oklamať kňaza – chce oklamať samého Boha, a to je predsa nemožná vec. A zatiaľ prudké vzrušenia predstavujú ľudia často pri spovedi ako obyčajnú netrpezlivosť; rozhovory skutočne nemorálne a vzbudzujúce pohoršenie – ako trochu príliš slobodné výpovede; žiadostivosť a nemravné skutky – ako menej slušné dôvernosti; veľké krivdy – ako drobné nespravodlivosti; prehnanú lakomosť – ako trochu väčšiu naviazanosť na pozemské dobrá. Z toho pochádza celé pásmo svätokrádeží.

Často sa odhaľujú aj okolnosti hriechov. Ohovárania, zlostná kritika, osočovanie, sa označuje napr. ako „neužitočné vyjadrovanie sa o blížnom“, pričom nechceme priznať, že všetko toto pochádza z pýchy, zo závisti, z nenávisti a urážky. Nehovorí sa tiež, akú veľkú škodu sme spôsobili dobrému menu blížneho. Spovedajte sa, že ste zle hovorili o ľuďoch, a nie menovite, o kom ste tak hovorili; nechcete sa priznať, že ste vystupovali proti svojmu duchovnému pastierovi alebo proti inej osobe zasvätenej Bohu – osobe, ktorej dobré meno je zvlášť dôležitou vecou. Nehovoríte, či to bolo osočovanie a klamstvo. Spovedáte sa, že „ste vystupovali proti viere a morálke“, ale zamlčíte tú okolnosť, že ste chceli otriasť vieru mladej osoby preto, aby ľahšie súhlasila a podľahla vašej žiadostivosti. Rozprávali ste jej, že nie je v tom nič zlé, že sa netreba z toho spovedať. Alebo – dievča sa sťažuje, že sa tak obliekala preto, aby sa pripodobnila iným, ale nedodá, že mala zámer vzbudzovať v nich zlé myšlienky. Otec hovorí, že chodil do krčmy, že sa opil, ale mlčí o pohoršení, aké dal celej rodine. Všeobecne, keby sme chceli zachádzať do podrobností, videli by sme, koľko spôsobov dokážu ľudia používať, aby sa v lepšom svetle predstavili pri spovedi. Niektorí sa to pokúšajú dosiahnuť tónom hlasu a isté hriechy hovoria tak ticho, aby ich spovedník nepočul. Najprv sa spovedajú z ľahkých hriechov. Hovoria, napr.: „neprežehnal som sa ráno a večer svätenou vodou, bol som roztržitý pri modlitbe“ a pod. A keď už týmito drobnosťami akoby uspia pozornosť spovedníka, vtedy stíšeným hlasom rýchlo vymenujú ťažké hriechy. Pravda, môžete týmto spôsobom vylúdiť rozhrešenie, ale Boha neoklamete – On toto rozhrešenie nepotvrdí. Nakoniec sami musíte priznať, že takáto spoveď neprináša vášmu svedomiu pokoj, že sa po nej necítite šťastní a vnútorne spokojní. Keď chcete zahlušiť svedomie, hovoríte si, že neskôr napravíte svoje spovede, že sa zo všetkých hriechov vyspovedáte znovu.

Nebudem už hovoriť o svätokrádežných spovediach, ktoré vyplývajú z nedostatku ľútosti; možno inokedy bude na to príležitosť.

Nahováraš si, priateľ, že kedysi sa zmieriš s Bohom. Musíš však žiť v strachu, lebo možno už nebude času na toto zmierenie, lebo možno ťa smrť zaskočí nečakane, pohrúženého v týchto svätokrádežiach. Zvyčajne nakoniec ich výsledkom sa ukazuje zatvrdnutosť srdca a zúfalstvo v hodine smrti.

Čo máte robiť, aby ste unikli takémuto obrovskému nešťastiu? Napravte rýchlo predchádzajúce spovede úprimným a úplným vyznaním hriechov. Ak to neurobíte, Boh ich kedysi vyhlási pred celým svetom. Ak ich vy sami vyznáte, upadnú do večného zabudnutia. A bojte sa toho, aby vás v hodine smrti neprepadlo zúfalstvo. Spomeňte si na Ananiáša a jeho ženu, ktorí padli mŕtvi k nohám sv. Petra kvôli klamstvu (pozri Sk 5, 1-11). Použite teda pokyny, ktoré som vám podal, a nájdete s spovedi odpustenie hriechov, pokoj duše, a život večný v hodine smrti. Amen.


 

1. pôstna nedeľa

 

Sv. Ján Mária Vianney - Vybrané kázne

O  POKUŠENIACH

Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal (Mt 4, 1)

To, že si Ježiš Kristus vybral púšť ako miesto modlitby, nesmie nás udivovať – predsa pobyt na púšti nebol pre Neho ničím nemorálnym. Nie je tiež zvlášť udivujúce to, že Ho tam zaviedol Duch Svätý – predsa sprievodcom Syna Božieho nemohol byť nikto iný, ako iba Boh. Naproti tomu, čo nás udivuje, je to, že bol pokúšaný zlým duchom, že tento duch temnôt Ho dokonca dvakrát vyniesol nad zem. Keby nám to nevyrozprával inšpirovaný evanjelista, nechcelo by sa nám veriť v pravdivosť tejto udalosti. Keď sa však dlhšie nad tým zamýšľame, prestávame sa diviť a s radosťou v srdci poďakujme dobrému Spasiteľovi za to, že dovolil, aby bol pokúšaný, aby nám vyslúžil víťazstvo v ťažkých bojoch a útokoch zo strany pekla. Akí sme vďaka tomu šťastní! Od toho času môžeme víťaziť v pokušeniach, len aby sme to skutočne chceli. V dnešnej kázni vám chcem ukázať, aké pôžitky plynú pre nás z pokušení a akým spôsobom máme s pokušeniami mužne bojovať, aby sme v nebi dostali korunu slávy.

Nemusím dokazovať to, že po svete sa túlajú čerti, ktorí nás pokúšajú. Vie to každé kresťanské dieťa, ktoré sa učí katechizmus. Je tam totiž takáto otázka: Zostali všetci anjeli verní Bohu? Je tam aj odpoveď: Nie. Mnohí z nich sa proti Bohu vzbúrili a za trest boli zhodení z neba do pekla. Na ďalšiu otázku – Čo robia títo vzbúrení anjeli? – katechizmus odpovedá: Pokúšajú ľudí, lebo ich chcú zviesť na zlé. Máme na to mnoho dôkazov v Písme svätom. Diabol pokúšal prvých rodičov v pozemskom raji (Gn 3, 1). Tu prvý raz zvíťazil a toto víťazstvo ho urobilo veľmi drzým a pyšným. Diabol tiež nahovoril Kaina, aby zabil svojho brata Ábela. (Gn 4, 8). V Starom zákone čítame, že Boh sa pýta satana: Odkiaľ prichádzaš?, a ten odpovedá: Chodil som krížom-krážom po zemi (Jób 1, 7). A teda zlý duch chodí po svete a pokúša ľudí. Evanjelium hovorí, že keď sa Mária Magdaléna pokorila pred Kristom, pričom ľutovala svoje hriechy, a Spasiteľ jej odpustil, vtedy z jej tela vyšlo sedem diablov (Lk 8, 2). A znovu čítame, že zlý duch, vyhnaný z človeka, si povedal: „Vrátim sa tam, avšak vezmem so sebou ešte horších diablov“.

Treba teda bojovať a odolávať pokušeniam. Keby sme sa opýtali tých kresťanov, ktorí dnes kvília v pekle, a ktorých predurčením bolo predsa nebo – keby sme sa ich teda spýtali, prečo sa dostali do zatratenia, odpovedali by nám: „Preto, že sme podľahli pokušeniam“. A čo zaistilo večné šťastie svätým, čo spôsobilo, že kraľujú teraz v nebi? Na takúto otázku šťastní obyvatelia neba by odpovedali jednohlasne: „Pomocou Božej milosti sme sa vzopreli pokušeniam a zvíťazili sme nad diablom“.

Čo je to pokušenie? Je to nahováranie človeka zlým duchom, aby urobil to, čo Boh zakazuje, alebo aby nerobil to, čo Stvoriteľ odporúča a prikazuje. Boh chce, aby sme sa ranné i večerné modlitby modlili na kolenách a s úctou, aby sme v nedele a vo sviatky boli na svätej omši – a ak je to možné, aj na iných pobožnostiach – aby sme milovali všetkých ľudí (a teda aj nepriateľov!), aby sme sa v prikázané dni postili, aby sme sa usilovali poznať a dobre plniť povinnosti svojho stavu, aby sme ochotne z celého srdca odpúšťali urážky, aby sme sa zdržovali kliatby, zlých rečí o ľuďoch, ich osočovania, vyslovovania nemravných slov, nemravných skutkov. Ďalej žiada, aby si deti vážili svojich rodičov, a podriadení svojich predstavených. A ak aj napriek našepkávaniu zlého ducha neporušujete tieto Božie zásady, tak nepodliehate pokušeniu, ale ako ho poslúchate, tak pokušení víťazí nad vami. Dobre je počas pokušenia položiť si otázku: bol by som v hodine smrti spokojný, že som poslúchol toto pekelné našepkávanie?

Viete, prečo satan s takou zaťatosťou sa usiluje priviesť človeka k pádu? Lebo chce, aby stvorenia preukázali pohŕdanie svojmu Bohu. Aké je to šťastie, že Ježiš Kristus sa stal pre nás vzorom a príkladom vo všetkých životných situáciách. Keď, napríklad, nás stretne pohŕdanie, pozeráme na Neho, ako ide pred nami s tŕňovou korunou na hlave, ako Ho obliekajú do červeného plášťa a považujú Ho za hlupáka. Keď trpíme, môžeme nachádzať posilnenie v obraze Spasiteľa, ktorý pokrytý ranami, v strašných bolestiach zomiera na kríži. Keď nás prenasledujú zlí ľudia, nenariekajme nad tým, keď vieme, že Ježiš Kristus ide za svojich katov na smrť; keď nás prepadávajú diabolské pokušenia, neupadajme na duchu, ale pamätajme, že i nášho milovaného Spasiteľa pekelný duch dvakrát vyzdvihol nad zem. A teda vždy a všade, v každom utrpení a v každom pokušení, majme pred očami dušu Boha, ktorý ide pred nami a ktorý nám pomôže zvíťaziť.

Tieto myšlienky musia byť pre kresťana úžasnou posilou – lebo aj on určite nepodľahne pokušeniu, ak sa bude utiekať k Bohu. 

I.

Pokušenia sú natoľko užitočné, že nás poučujú o našej ničote a slabosti. Sv. Augustín nám káže ďakovať Bohu za to, že nás uchránil pred hriechom tak isto, ako za odpustenie vín, ktoré sme spáchali. To, že tak často upadáme do pasce diabla, pochádza z toho, že sme príliš istí vo svojich rozhodnutiach a sľuboch. Keď nás neťaží smútok, keď sa všetko odvíja podľa nás, vtedy veľmi dôverujeme sebe, zdá sa nám, že nás nič nemôže vyvrátiť, zabúdame na svoju ničotu a slabosť. Vtedy slávnostne prehlasujeme, že sme pripravení skôr zomrieť, ako sa poddať hriechu. Príkladom takéhoto postoja je Peter, ktorý hovorí Kristovi: Aj keby sa všetci pohoršili na Tebe, ja sa nepohorším (Mt 26, 33). A Božský Majster mu chcel ukázať, že človek sám od seba je veľmi slabý a vlastne preto, aby ho obrátil, nepoužil ani kráľov, ani kniežatá, ani vojská, iba obyčajnú upratovačku. A vtedy Peter, ktorý bol pred chvíľou ochotný zomrieť pre Ježiša, teraz hovorí, že Ho nepozná a nevie, o kom sa tu hovorí. Dokonca prisahá, že je to tak!

Môj Bože, akí sme slabí, keď nás ponecháš na seba samých!

A predsa nájdu sa tak sebaistí ľudia, že takmer závidia svätým ich pokánie a umŕtvovanie. Zdá sa im, že by mohli robiť to, čo oni. Keď čítajú o mučeníkoch, sú pripravení pre Pána Boha vytrpieť to isté ako oni. Hovoria, že utrpenia rýchlo pomíňajú, a odmena za ne trvá večne. Zatiaľ čo Boh využíva akýkoľvek prostriedok, aby nám ukázal, že sami od seba nič nemôžeme! Dovoľuje, aby sa k nám priblížil zlý duch. A ten istý kresťan, ktorý pred chvíľou chcel ísť o preteky s pustovníkmi, ktorí sa živia korienkami a trávou, začína nariekať na malú bolesť hlavy, na malé pichnutie špendlíkom. Iný zasa, ktorý bol pripravený pre Boha prelievať krv, začína mu v srdci hodovať žiarlivosť, neochota, pomsta, nechce vidieť svojho protivníka alebo s ním jedná chladne iba preto, že tamten mu spôsobil drobnú krivdu, že ho trochu ohováral, že mu čosi dobré odplatil nevďačnosťou. A tak ho to poburuje, že často nemôže spávať. A teda – ako veľmi sme slabí sami od seba, ako veľmi nemôžeme byť istí vo svojich rozhodnutiach!

Pokušenie nás teda udržiava v čnosti pokory, bráni nás pred pýchou. Sv. Filip Néry plakal a volal k Bohu: Bože môj, pomáhaj mi svojou milosťou, lebo vieš, že som hanebný zradca. Keď ma čo len na chvíľu opustíš, tak sa bojím, že Ťa zradím.

II.

Povedzte mi, kto najviac zakusuje pokušenie? Či opilci, alebo tí, čo stále preklínajú, alebo nečistí ľudia, ktorí sa váľajú vo všetkej špine? Či lakomec, ktorý sa chce každým možným spôsobom obohatiť? Nie! Týmito ľuďmi satan pohŕda – usiloval by sa ich čo najdlhšie zachovať pri živote, aby svojím príkladom mohli ešte viac duší stiahnuť do pekla. Keby napríklad ten starý nemravník zomrel skôr, keby odišiel z tohto sveta pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi, tak by nezviedol toľké dievčatá, nestiahol by ich do bahna špiny. Nepohoršil by tiež mladého chlapca, ktorý možno až do smrti zotrvá v hriechu. Keby satan naklonil tohto zlodeja k častým prepadom, tak by možno už dávno zahynul na šibenici a nenaučil by iných, ako kradnúť a rabovať. A toho človeka, keby satan nahováral na opilstvo bez prestávky, tak by bol už dávno zomrel na delírium. Ale že sa mu život predlžuje, tak ešte iných naviedol, aby sa vláčili po krčmách. Keby zlý duch v akejsi bitke pozbavil života toho hudobníka či tamtoho šenkára, nebolo by zatratených toľko ľudí. Sv. Augustín učí, že diabol takýchto hriešnikov veľmi neoslovuje – naopak, pohŕda nimi, akoby pľul na nich.

Kto teda zakusuje najprudšie pokušenia? Tí, ktorí najhorlivejšie pracujú na spáse svojej duše; tí, ktorí sa zriekajú zábav a pozemských príjemností. Na nich číhajú celé pekelné armády duchov!

Sv. František z Assisi žil so svojimi rehoľníkmi v malých domčekoch postavených z trstiny v šírom poli. Niektorí jeho bratia viedli život plný umŕtvovania. Raz jeden z nich videl očami duše celý pluk pekelných duchov, ktorí sa radia, ako by týchto čnostných a bohabojných bratov zviedli. A jeden z týchto zlých duchov povedal takto: „Títo rehoľníci sú vystrojení peknou čnosťou pokory. Zapierajú sa a úplne sa oddali Bohu. Majú rozvážneho predstaveného a preto ich nemôžeme premôcť. Počkajme, kým on zomrie, a vtedy tu privedieme ľudí bez povolania, ktorí zavedú medzi nimi uvoľnenie a týmto spôsobom ich premôžeme“. Keď tento brat zašiel do mesta, znovu tam videl zlého ducha, ktorý v tomto prípade, namiesto toho, aby pokúšal obyvateľov, sám a nečinne sedel pri bráne. Spýtal sa teda mních svojho Anjela strážcu, prečo sa na rehoľníkov vrhli tisíce pekelných duchov, a na zvádzanie celého mesta poslali iba jedného diabla, ktorý i tak sedí a nič nerobí? Anjel mu na to odpovedal, že ľudia vo svete nepotrebujú pokušenia, lebo sami sa topia v hriechoch, ale rehoľníci, aj napriek pasci diabla stále konajú dobré skutky.

Prvým osídlom, ktoré diabol nastavuje osobe, ktorá začína slúžiť Pánu Bohu, je obava pred ľudskou mienkou. Preto sa človek ukrýva so svojimi dobrými skutkami, hanbí sa za ne, bojí sa a hovorí si: Čo by na to povedali ľudia, keby sa dozvedeli, že som sa polepšil? A ak nemôže diabol nič urobiť pomocou obavy pred ľudskou mienkou, tak vzbudzuje v takej osobe výnimočný strach a stále upodozrievanie, že jej spovede sú zlé, že kňaz nepozná opravdivý stav duše, že jej nič nepomôže žiadne pokánie, lebo i tak bude zatratená, že je lepšie zanechať to všetko, ako žiť v stálom strachu a súžení.

Je pravda – keď človek leží v hriechoch a zlozvykoch, nepociťuje ani nebadá v sebe žiadne pokušenia. Ale keď chce zmeniť svoj život, tak sa na neho vrhá celé peklo. Počúvajte, čo hovorí sv. Augustín: Zlý duch pripomína strážcu, ktorý má vo väzení mnoho väzňov. On má pokojne kľúče vo vrecku, lebo je presvedčený, že mu väzni neujdú. – Ani diabol nenastavuje pasce hriešnikovi, ktorý nemyslí na nápravu; iba zaťahuje putá a nemárni čas na nové pokušenia. Necháva na pokoji náruživcov – ak prirodzene bezbožník môže mať pokoj – a čo najstarostlivejšie ukrýva pred nimi stav ich duše a až v hodine smrti v hrozných farbách im stavia pred oči hriechy, ktoré spáchali, aby ich týmto spôsobom priviedol k zúfalstvu. Naproti tomu celkom ináč postupuje peklo s ľuďmi, ktorí chcú rozhodne zmeniť svoj život a oddať sa výlučne službe Bohu. Augustín to dobre vedel z vlastnej skúsenosti. Dokiaľ žil nemorálne, dovtedy nevedel, , čo je to pokušenie. Bol úplne pokojný. Keď sa však odvrátil od zlého ducha, musel s ním päť rokov viesť hroznú vojnu, pričom horko plakal a robil prísne pokánie. Tu sú slová tohto veľkého Doktora Cirkvi: Metal som sa ako väzeň prikovaný reťazami. V jeden deň som víťazil, ale pozajtra som ležal zvalený na zem. Tento krvavý a urputný boj sa ťahal päť rokov. Nakoniec s Božou pomocou som úplne porazil nepriateľa.

Pozrime sa ešte na sv. Hieronym, ktorý opustil Rím, vydal sa do Svätej zeme a tam, v jaskyni, viedol kajúci život. Satan, ktorý vedel, že Hieronym svojim príkladom a bohabojným životom vytrhne z jeho pazúrov mnoho obetí, nemohol to zniesť. Používal teda strašné pokušenia, aby zvíťazil nad týmto mužom. V jednom zo svojich listov sv. Hieronym úprimne opisuje, aký ťažký boj musel vybojovať so zlým duchom. Drahý priateľ – píše – chcem sa s tebou podeliť s utrpeniami, ktoré na mňa zosiela zlý duch. V tejto rozsiahlej púšti, spálenej neznesiteľnou slnečnou horúčavou, vrhajú sa na mňa často rozkoše a príjemnosti Ríma. Vo dne v noci vylievam potoky sĺz, moja duša je plná smútku a trpkosti. Skrývam sa na najnedostupnejších miestach, bojujem s pokušeniami a oplakávam svoje hriechy. Moje telo je neforemné a pokryté ostrými lupinami. Mojím lôžkom je holá zem, a mojím pokrmom, dokonca v chorobe, korienky a voda. Aj napriek tejto prísnosti, trápia ma spomienky na špinavé, telesné rozkoše, ktorými je nakazený Rím. Môj duch ešte prebýva v tamtých spoločenstvách, v ktorých som toľkokrát urazil dobrého Boha. Na tejto púšti, uprostred ponurých skál, kde mám za spoločníkov škorpiónov a divé zvieratá, moje telo, už napoly odumreté, zakusuje nečisté žiadosti. Zlý duch si dovoľuje stavať mi pred oči špinavé príjemnosti. Zomieram od zdesenia pri samej myšlienke na pokušenie, cítim sa pokorený. Používam všetku prísnosť proti zmyslom, aby som nestratil Boha. Kľakám si na zem pred Ukrižovaným, kropím slzami toto znamenie spásy a keď už nemôžem plakať, tak beriem do rúk kamene, bijem sa nimi do pŕs, až mi neraz z úst vyráža krv, kričím o milosrdenstvo, aby sa Pán zľutoval nado mnou. Aký nešťastný je môj stav, aké veľké je moje utrpenie – a iba preto, že sa chcem vrúcne páčiť Bohu a iba Jeho milovať. Veľmi ma trápi myšlienka, žeby som mohol podľahnúť pokušeniam a uraziť Boha. Pomáhaj mi svojimi modlitbami, drahý priateľu, aby som účinne odmietal diabla, ktorý mi prisahal večnú záhubu.

Pozrite, akým skúškam vystavoval Boh svojich svätých. Pravdepodobne je zle s nami, ak sa pekelný duch na nás nevrhá – viditeľne sme jeho priateľmi. Ponecháva nás vo falošnom pokoji, dovoľuje nám spať – pod zámienkou, že nám už nič netreba, lebo sme sa pomodlili pár modlitieb, dali sme almužnu, lebo sme neurobili toľko zla ako iní. Napríklad notorického alkoholika – ktorý je akoby základom, na ktorom stoja rozličné krčmy – akosi nič netrápi. A to pyšné dievča? Spýtajme sa jej, či bojuje? S úsmevom nám určite povie, že všeobecne nemá ani poňatia, čo je to pokušenie. Takýto stav u skazených ľudí je dôkazom toho, že už dávno sú vlastníctvom satana. Zlý duch im špeciálne nepripomína dávnejší život – bojí sa, aby sa im neotvorili oči na strašnú priepasť, ktorá im hrozí. Čaká iba na moment ich smrti, aby mohol vziať svoje obete do pekla. Dobrý kresťan, ktorý sa stará o svoju spásu, všade vidí nebezpečenstvo, neraz sa bojí dokonca oči otvoriť, aby nezakúsil pokušenia, hoci sa mnoho modlí a umŕtvuje. Ale starý hriešnik, ktorý sa už dvadsať rokov váľa v špinavom bahne hriechov, naopak – on odvahu povedať, že nezakusuje pokušenia. Priateľu! Vlastne takýto stav ťa musí prenikať hrôzou. Kto má odvahu hovoriť, že nezakusuje pokušenia, ten akoby tvrdil, že diabla už niet, alebo on už úplne stratil vplyv na kresťanov. Uvediem vám slová sv. Gregora: Preto nezakusujete pokušenia, lebo zlí duchovia sú vašimi priateľmi, vodcami a pastiermi; dovoľujú vám viesť pokojný život, a až pri zomieraní vás sotia do priepasti. A sv. Augustín hovorí, že najstrašnejším pokušením je nezakusovať pokušenia, čo obyčajne prežívajú zavrhnutí, opustení Bohom a vydaní na korisť ich vášni.

Pokušenie nás teda udržiava v pokore a nakláňa k dôvere v Boha. Istého pustovníka, ktorého sužovali diabolské pokušenia, jeho predstavený sa opýtal: „Priateľu, chceš, aby som prosil Boha, aby ťa oslobodil od pokušení?“ A ten mu odpovedal: „Nie, otče môj. Nebezpečenstvo mi pripomína Božiu prítomnosť a nakláňa ma k modlitbe o milosť víťazstva“. Je pravda, že pokušenie je pokorujúcou vecou, ale ono je časom žatvy. Istý svätý muž bol dlhší čas znepokojovaný diablom a bál sa, že bude zatratený. Vtedy ho Boh potešil a dal mu poznať, že v tomto čase vnútorného nepokoja získal najviac zásluh. Treba teda ďakovať Bohu, že nám dáva príležitosť mužne bojovať a víťaziť. Pokušenia ustanú až po smrti. Zlý duch sa nikdy neunaví. Nasledujme teda radu Petra Apoštola: Buďte triezvi a bedlite, lebo váš protivník diabol, obchádza ako ručiaci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu pevní vo viere! (1 Pt 5, 8).

A Ježiš Kristus nám hovorí: Modlite sa a bedlite, aby ste neprišli do pokušenia (Mt 26, 41). Žiadne storočie, žiadne postavenie či miesto nie je oslobodené od pokušení. Egypťanka Mária devätnásť rokov zápasila so zlým duchom, sv. Pavol bojoval s ním od chvíle svojho obrátenia až do konca života. Sv. Augustín prirovnáva diabla k veľkému psovi, ktorý je uviazaný, šteká a robí mnoho hluku, ale pohrýzť môže iba tých, ktorí sa k nemu veľmi priblížia. Sv. Makárius vďaka svojej veľkej pokore premohol pekelného hada, hoci ten sa neraz neho priamo hádzal, pričom nadobúdal viditeľnú podobu. Pre zlého ducha je veľmi hrozná čnosť pokory. Preto sv. Anton sa v čase pokušenia hlboko ponižoval a volal k Bohu: Bože môj, zmiluj sa nado mnou, veľkým hriešnikom. Po tejto pokornej modlitbe diabol obyčajne naraz zutekal.

Pripomínam ešte raz, že zlý duch sa vrhá obyčajne na tých, ktorí sa horlivo starajú o spásu duše. Kasián hovorí, že istý mladý pustovník, ktorý zakúsil prudké útoky zlého ducha, išiel pre radu k istému starcovi, ktorý tiež žil na púšti, ale nebol skúsený. Starec sa na neho rozkričal a začal pochybovať, či mladík má vôbec povolanie k takémuto druhu života. Mladík sa už chcel vrátiť do sveta, pričom pochyboval o spáse duše. Až nábožný opát Apolónius ho zachránil a povzbudil v boji, pričom pokarhal aj nerozvážneho starca, ktorý svoji nadávaním priviedol mladíka takmer k zúfalstvu.

Príležitosť k boju s pokušeniami máme takmer vždy, lebo často nás napádajú nečisté, závistlivé či pomstivé myšlienky. Inokedy zasa prichádzajú choroby, osočovania, krivdy, strata majetku, smrť milovaných osôb a tie nás nakláňajú k šomraniu proti Božej prozreteľnosti. A koľko sa v našom srdci prebúdza myšlienok prázdnych, samoľúbych či pyšných! Napríklad, aké je nám milé, keď sa ľudia zverujú našim modlitbám, alebo ako radi si pripomíname, čo sme urobili dobré pre iných. Prosme teda Pána Boha pri ranných modlitbách, aby sme mohli spoznať pokušenia, ktoré nás napádajú a aby sme sa im ihneď postavili na odpor.

Nasledujme svätých, ktorí tak účinne bojovali s pokušeniami. Svätý Bernard, Marinián, Tomáš Akvinský premohli dokonca najbolestnejšie nečisté pokušenia. Svätý Benedikt a František z Assisi neraz sa váľali v tŕňoch, aby porazili nečistého ducha.

Bojujeme až do samej smrti, lebo až so smrťou pominú útoky pekla. Utiekajme sa v modlitbe k Bohu – a to utiekajme sa rýchlo a s veľkou dôverou. Unikajme nebezpečným príležitostiam a majme na pamäti to, že zlí anjeli pri prvej takejto skúške stratili Boha. Buďme pokorní a pamätajme vždy na to, že iba milosť Božia nás môže uchrániť. Šťastný je ten, kto bude môcť vo chvíli smrti opakovať so sv. Pavlom, že dobre bojoval a zvíťazil a preto očakáva veniec, ktorý mu dá Boh. Amen.

 

4. adventná nedeľa

 

Svätý evanjelista Lukáš dobre poznal svojich krajanov a ich predstavy o príchode Mesiáša. Podľa všeobecného očakávania sa mal najskôr v chráme objaviť posol, ktorý bude ohlasovať Mesiášov príchod. Potom – opäť v jeruzalemskom chráme – a zasa v sláve, lesku a moci , sa mal objaviť a predstaviť sám Mesiáš.

Lukáš si dáva záležať, aby ukázal, že sa to všetko splnilo, ale samozrejme celkom inak, než ľudia očakávali. Splnenie prvého očakávania vidí v Božom poslovi, ktorý oznamuje v chráme kňazovi Zachariášovi narodenie Predchodcu. Ale nie senzačným spôsobom, pred davmi, ale v súkromí svätyne. A druhá časť očakávania sa napĺňa, keď Mária prináša do chrámu svoje dieťa. A zasa nie v lesku a sláve, nie ako spoločenskú senzáciu, ale v tichej láske a ľudskosti.

Čo to môže povedať dnes nám?

Aj pre nás je dôležité, aby sme si uvedomili, že naše stretnutie s Bohom nie je verejnou udalosťou, senzáciou, ale koná sa vo veciach jednoduchých, každodenných a nenápadných.

Vždy si ľudia predstavovali, že Boh je viac než všetko ostatné. Preto sa so slovom „Boh“ spája všetko „naj“ – či už myslíme jeho veľkosť, silu, moc alebo spravodlivosť. Lenže to všetko sú predstavy z nášho ľudského sveta. A nie je to pre nás ľahká cesta naučiť sa hľadať stretnutie s Bohom nie v „naj“ senzáciách, zázrakoch, divoch, ale vo veciach jednoduchých, napríklad že vôbec som, že existuje úsmev, priateľstvo, krása, láska.

Tento proces je nádherne zobrazený už v Starom zákone. Je tam príbeh o Eliášovi, jednom z veľkých a horlivých prorokov, ako namáhavo a ťažko sa učil hľadať Boha. Pán postavil proroka na skalu a pozval ho na stretnutie so sebou. Najskôr sa okolo neho hnala víchrica, potom zemetrasenie, nakoniec oheň, ale prorok vždy znova poznáva, že v tom všetkom nebol Boh. Božiu blízkosť pozná až v miernom vánku, ktorý sotva postrehol.

Rozumieme? Takouto skalou stretnutia, pozvaním – je pre nás vianočné posolstvo. Ak zažijeme počas vianočných sviatkov Božiu blízkosť, nebude to v hlučných udalostiach a oslavách. Aj k nám sa blíži Boh vo veciach nenápadných, pokojných a láskyplných.

Náš Boh k nám prichádza vo veciach prostých a každodenných. To je veľká útecha a šanca pre každého z nás. Ale je to aj naše úskalie, pretože my sme stále v pokušení hľadať stretnutie s Bohom v senzačných udalostiach a zážitkoch, v zázrakoch, snoch, zjaveniach, divoch.

Keby bol dnes jasný slnečný deň, odporúčal by som vám jeden malý pokus. Vezmite si lupu a noviny. Podržte zväčšovacie sklo nad skrčeným papierom a všimnite si, že aj keby ste sa akokoľvek usilovne snažili zachytiť sklom slnečné lúče, oheň nezapálite – pokiaľ budete lupou pohybovať. Keď však zväčšovacie sklo podržíte v kľude a slnečnú žiaru sústredíte do jedného bodu, skrotíte slnečnú energiu a papier zapálite.

Takéto sústredenie funguje aj vo vašej mysli. Skúste do jedného bodu sústrediť rozbehané myšlienky a zapálite plameň.

 


 

3. adventná nedeľa – "Gaudete"

 

Pre veriaceho je celkom realistické, aby žiadal, aby si prial aj veci ľudsky nemožné.

Veď či prorok Sofoniáš v dnešnom čítaní (Sof 3, 14-18a) nežiada niečo nemožné, keď nás uprostred neistej doby vyzýva: Zaplesaj, ľud môj, raduj sa a veseľ z celého srdca! Neboj sa zla! ?

Určite by sme boli radi, keby už konečne nastal u nás a vo svete okolo nás kľud, pokoj. Keby sme už konečne večer mohli zapnúť televízne správy bez obavy, čo zlého sa zas kde vo svete prihodilo, čo zlé sa zas deje a čo sa chystá u nás a na nás. Zatiaľ je však svet plný podráždenosti, akoby chceli byť všetci proti všetkým.

A do tejto našej situácie prorok aj v tomto roku volá: Vy, čo ste ľudom Božím, vy sa nebojte! Vy sa nemáte čoho báť! Vy sa máte právo radovať!

Je to nemožné? Ale nie! Je to možné! Ba ešte viac: Je to jediný možný a správny postoj veriaceho človeka v takej dobe, ako je naša. Je to jediný realistický postoj v našej dobe prerodu a neistoty. Nenechať sa vystrašiť. Nenechať sa vydesiť, zmalátnieť, upadnúť do pasivity. Ak si kresťan, máš byť realistom – a to takto: Ak môžeš urobiť niečo dobré, tak to urob, nezostaň pasívny. A na čo nestačíš, čo je nad tvoje sily, to prenechaj Bohu. Veď Boh je i dnes uprostred nás – tak nám to pripomína prorok. Tak sa neboj!

(Ktosi preštudoval celé Sväté písmo a spočítal, koľkokrát je tam obsiahnutá výzva Boha k človeku: Nebojte sa! 365-krát. Na každý deň je v Písme volanie: Nebojte sa!)

Tam, kde človeka opanuje strach, tam je život úbohý. Strach zadusí každý plamienok radosti, pohody, šťastia. Nedopusťme to! Opravdivo radostné Vianoce budú len v tých rodinách, v tých ľuďoch, kde strach premôže dôvera v Boha, v Boha medzi nami. Vianočná radosť bude len tam, kde sa ľudia prestanú spoliehať na nespoľahlivého človeka a začnú dôverovať prozreteľnej ruke všemohúceho Boha Otca.

Ak sme dnes pozorne počúvali Božie slovo a porozumeli mu, nebojme sa žiadať od Pána Boha to, čo je ľudsky nemožné, ale čo je možné jemu.

 

 

Šieste  prikázanie:

NezosmilníŠ!

 

I.

Minulú nedeľu zomrel náš veľký slovenský básnik Milan Rúfus, „ktorého život a dielo vzbudzovali všeobecnú úctu a obdiv. Vo svojej tvorbe spájal krásu poézie s hĺbkou myšlienok, ktorými sa dotýkal všetkých oblastí života, nevynímajúc ani vzťah k Bohu a zmysel ľudského života. Jeho básňam rozumeli aj najjednoduchší ľudia a aj najväčší intelektuáli v nich nachádzali nevyčerpateľnú hĺbku pravdy a múdrosti.“

Nebál sa dotknúť aj háklivých tém, o ktorých sa radšej mlčí. V jednom rozhovore Milan Rúfus povedal: „Kedy­koľvek sa v niektorej kultúre začal uvoľňovať sex, vždy to znamenalo jej zánik.“

Táto myšlienka nám otvára cestu k poznávaniu šiesteho Božieho prikázania: Nezosmilníš. Toto prikázanie nám Boh dal na ochranu úžasného daru, ktorý spočíva v ľudskej sexualite. A toto je práve téma, v ktorej ľudia často zachádzajú do dvoch extrémov: buď o nej neradi hovoria, skrývajú ju, akoby šlo o niečo nepekné, alebo odhaľujú aj to, čo by malo zostať skryté, nakoľko to patrí výsostne do súkromia, intimity každého človeka.

Tajomstvu ľudskej sexuality môžeme trochu porozumieť len vtedy, keď si uvedomíme, kto je vlastne človek. Tu sa vraciame k celému tajomstvu života. Človeka chápeme ako os a vrchol vývoja vesmíru. Boh ho stvoril na svoj obraz. A tak v ňom, v človeku nemôže byť nič zlé, pokazené, škaredé. Mohlo by byť, ale iba vtedy, keď by to sám človek pokazil, zničil.  

Keď to takto vidíme, mali by som mať pred všetkým, čo sa týka ľudskej sexuality, úžasnú úctu. Ide tu o niečo nesmierne veľké.

Predstavme si nejakú manifestáciu, na ktorej by ľudia manifestovali naozaj z oduševnenia, z lásky, z radosti za niečo, čo naozaj milujú. Na tribúne by viala zástava, ktorá symbolizuje to, za čo ľudia manifestujú. A naraz príde nejaký tulák, vyškriabe sa na tribúnu, odtrhne kus zástavy a čistí si ňou topánky. Býva bežné, že si človek handrou čistí topánky. Ale tu táto látka symbolizovala niečo úžasné, čím boli ľudia nadšení. Keby toho tuláka tam takto videli, určite by ho zlynčovali, pretože ponížil čosi veľké a úžasné. A keď človek niečo veľké znehodnotí, je to škaredé.

Takto je to aj s problémom sexuality. Ide o životodar­nú silu, o expanziu života až k samým vrcholkom Stvoriteľovho plánu. Ak človek z toho spraví iba obyčaj­nú, hlúpu telesnú potrebu, to je škaredé.

Boh nám dal na ochranu tejto úžasnej sily v nás prikázanie: „Nezosmilníš“. Aj sv. apoštol Pavol nás v dnešnom čítaní napomína: „Telo nie je na smilstvo... Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu“ (1 Kor 6, 13-15).

Áno, zvládnuť svoju vlastnú sexualitu nie je jednoduché. Práve preto bol Kristus taký milosrdný a ochotne odpúšťal práve v tejto oblasti. Či už to bola cudzoložnica alebo ve­rejná hriešnica, vždy mal pochopenie. Pretože vie, aké obrovské sily zmietajú ľudským srdcom, a vie, že sa naozaj môže stať, že ich človek nezvládne. Ježiš Kristus mal pre to veľké pochopenie a bol veľmi milosrdný: „Odpúšťa sa ti, ale už nezhreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“

Človek je slabý, častokrát padá. Zlé by to však bolo vtedy, keby sme si to poplietli a cieľavedome by sme z týchto úžasných síl v Stvoriteľovom pláne spravili hračku, s ktorou sa budeme len hrať. To by potom mohlo znamenať katastrofu. Musíme si to dobre uvedomiť.

Pripomeňme si Rúfusovu myšlienku: „Kedykoľvek sa v niektorej kultúre začal uvoľňovať sex, vždy to znamenalo jej zánik.“

Nedovoľme, bratia a sestry, aby naša spoločnosť žila v takomto straš­nom omyle a prevracaní hodnôt, ktoré dávajú životu zmysel. Celý Stvoriteľov plán by sme vyšinuli kdesi do nezmyslu. 

Každý človek dostal do vena svedomie, akýsi ochranný systém pre túto úžasnú silu, aby nevybočila zo správneho smeru. Dostal akúsi citlivosť na to všetko. Cíti, že je tu niečo, k čomu sa musí správať veľmi statočne a zodpovedne, a keď vidí, že sa z toho robí niečo verejné, pociťuje hanbu, uťahuje sa. Má citlivé svedomie.

Lenže ako všetko, aj svedomie možno budovať a formovať, ale možno ho aj ako ochranný systém rozbúrať a zničiť. Tu je dôležité, aby sme sa učili a viedli aj mladých ľudí k tomu, aby pochopili, že tu ide o niečo úžasne veľké, nie o hračku, s ktorou sa môžu hrať, ako chcú. Dávať pozor, aby sme nerozbúrali ten ochranný systém v nás, svedomie. Zvlášť je to potrebné v dnešnej dobe (aj keď ani v minulosti nemal človek menej problémov v tejto oblasti, azda sa len o tom tak vypuklo nerozprávalo), aby sme rozlišovali, či naše svedomie formujú médiá, nepekné filmy, hlúpe reči, alebo či si ho necháme formovať Božím slovom. Nedá sa to vyriešiť tým, že budeme hovoriť: Toto smieš – toto nesmieš! Dá sa to len tak, že budeme vychovávať človeka, vychovávať seba k zodpovednosti k životu.

Sv. Pavol napísal: „Vaše telo je chrámom Ducha Svätého... Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 20).

Pozývam vás v nasledujúcich zamysleniach o šiestom prikázaní k formovaniu svedomia a oslave Boha v žasnutí nad čistou krásou nášho ľudského tela, ktoré sme so všetkými jeho schopnosťami dostali ako úžasný dar.

 

II.

Boh vložil do rúk človeka zodpovednosť za jeden z veľkých darov, akým je dar odovzdávania života nasledujúcim pokoleniam. Vo svete zvierat tento dar podriadil prísnym zákonom prírody, a to tak, že obmedzil rozmnožovanie na isté obdobia. Avšak človekovi, ktorého obdaroval slobodou, dal tento dar plne k jeho dispozícii. Jediné obmedzenie tohto daru zo strany Stvoriteľa spočíva vo výzve, aby bol využívaný v manželstve. To je hranica, ktorú určil Boh. Manželstvo je miesto, kde človek môže využívať tento dar.

Žiadostivosť, ako Boží dar, je dobrá. Je to veľká sila spočívajúca v nás, zameraná na príjemné stretnutie s druhým človekom pri odovzdávaní života. Pretože pochádza od Boha a je dobrá, netreba sa jej báť, ani ju ničiť – treba ju ovládať a posvätiť. Tento dar je úzko spojený s naším telom. Preto prvou podmienkou jeho docenenia je náležitý pohľad na naše telo, stvorené na Boží obraz. (Minule nás sv. Pavol pozýval: „Oslavujte Boha vo svojom tele.“ 1 Kor 6, 20.)

Kresťan je pozvaný k poznaniu tajomstva ľudského tela, ako vznešeného diela Božieho. Treba zdôrazniť: tajomstva. Tu niet miesta pre nejakú falošnú hanbu; tu ide o poznanie bohatstva tajomstva, ktoré Boh skryl v našom tele. Tu nemôžeme obmedziť všetko na čisto fyziologické procesy, musíme mať zmysel pre tajomstvo. Boh zjavil svoju múdrosť, keď stvoril telo ženy, ktoré je celé prispôsobené na dávanie života. Boh zjavil svoju lásku, keď stvoril človeka ako muža a ženu tak, aby tvorili jedno telo. (O tomto pekne hovorí na jednom mieste Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Každé z oboch pohlaví je s rovnakou dôstojnosťou, hoci odlišným spôsobom, obrazom Božej moci a nežnosti.“ 2335) Objavovanie tajomstva ľudského tela je jednou z úloh kresťanstva. V oficiálnej náuke Cirkvi ľudské telo vždy bolo obklopené úctou. Ján Pavol II. venoval cyklus katechéz ľudskému telu, pričom vyzval všetkých, aby sa skláňali pred jeho tajomstvom. Treba si to uvedomiť, pretože často aj medzi kresťanmi môžeme vidieť podceňovanie ľudského tela, alebo tiež falošnú hanbu, keď sa hovorí o tom, čo Boh stvoril a čím vybavil človeka.

Pohlavný život je nerozlučne spojený s obetovaním seba do rúk druhého človeka a prijatím druhého človeka do svojich rúk. Nemožno totiž obohatiť druhého človeka týmto darom, ak nedarujeme samých seba, a nedá sa prijať tento dar od druhej osoby, ak nedarujeme seba. V tejto situácii vstupuje do hry zodpovednosť za darovanie seba do rúk druhého človeka a za dôveru, s akou druhá osoba dáva seba do mojich rúk. V tomto spočíva jadro veci. Podstata prikázania Nezosmilníš je v zodpovednosti za vlastnú dôstojnosť a dôstojnosť druhého človeka. Táto zodpovednosť si vyžaduje ovládanie žiadostivosti, lebo ak ju človek neovládne, ovládne ona jeho. Ak človek neovládne žiadostivosť, tak nemôže byť zodpovedný ani za seba, a tým menej za druhého.

Ide tu tiež o schopnosť rozoznať stupeň zodpovednosti človeka, ktorému sa mám odovzdať. Ak sa totiž odovzdám nezodpovednému človekovi, tak on ma zničí. Teda ovládanie seba je podmienkou, ktorá umožňuje správne hodnotenie stupňa zodpovednosti iných ľudí. Netreba dokazovať, že ak niekto nie je zodpovedný za seba, tak nedokáže zhodnotiť stupeň zodpovednosti iných. Jednoducho on sa v tom nevyzná, nevie, čo je zodpovednosť.

Zodpovednosť si vyžaduje nielen ovládanie seba, ale i veľkú múdrosť. Ale preto, že v kontakte muža a ženy sa dostáva k slovu vášeň, múdrosť je ohrozená. Vášeň totiž vždy chce vylúčiť rozum. Chce nás presvedčiť, že rozum tvorí prekážku v dosahovaní plného šťastia. Ak vylúčime rozum, tak to celkom vylučuje objektívne hodnotenie zodpovednosti druhého človeka.

Zaujímavý pohľad: Vo všetkých veľkých kultúrach manželský zväzok je dodnes dielom rodičov, ktorí lepšie poznajú stupeň zodpovednosti svojho dieťaťa a dokážu objektívnejšie hodnotiť jeho zodpovednosť ako kandidáta na manželstvo. V týchto kultúrach rodičia vyberajú manžela pre svoje deti. Tak je to v Číne, v Japonsku, v Indii a v arabských krajinách. Nám sa to zdá nemoderné, zastaralé, neslobodné. Ukazuje sa však, že takéto manželské zväzky sú trvalejšie, ako tie, ktoré sú uzatvárané v našom kresťanskom svete Európy a Ameriky. Dôvod je jednoduchý. U nás veľmi často nezrelý človek si berie rovnako nezrelého manžela. Je ťažké od zväzku dvoch nezrelých ľudí očakávať zrelosť. Niekedy dokonca úplne nepodstatná prekážka odhalí nedostatok zrelosti a vedie k rozvodu. Iste, je potrebné, aby sa mladý človek slobodne rozhodol pre svojho manželského partnera, ale určite by nezaškodilo, keby si mladý človek dal viac povedať od svojich rodičov alebo tých, ktorým na ňom záleží. Predišlo by sa mnohým sklamaniam a bolestným rozchodom.

Manželstvo, to nie je iba záležitosť vlastného šťastia a nemôže byť založené na základe prebúdzajúcej sa vášne. Manželstvo, to je spoločná záležitosť s veľkou zodpovednosťou. Nezosmilníš, to nie je iba zákaz vstupu na cudzie lôžko, ale je to výzva k zodpovednosti za seba a za druhého človeka, je to výzva k starostlivosti o svoju dôstojnosť a dôstojnosť iných ľudí.

Treba si ešte všimnúť to, čomu hovoríme zaľúbenosť a láska medzi mladými ľuďmi. Láskou obyčajne nazývame to, čomu hovoríme zaľúbenie. A potom nazývame láskou aj sexuálny život a sexuálne vzťahy.

Dostojevskij v knihe Bratia Karamazovci napísal: „Zaľúbiť sa ešte neznamená ľúbiť. Zaľúbiť sa môže aj zlý človek. Ale na to, aby si miloval, musíš byť dobrým človekom.“

Práve tu je priestor pre osudný sebaklam človeka: láskou nazýva vlastné sebectvo, vlastnú svojvôľu, vlastnú ctižiadostivosť.

(o tom nabudúce...)

 

III.

Máme pred sebou šieste Božie prikázanie: „Nezosmilníš!“ Pri poslednej spoločnej úvahe sme si chceli všimnúť to, čomu hovoríme zaľúbenosť a láska medzi mladými ľuďmi. Láskou obyčajne nazývame to, čomu hovoríme zaľúbenie. A potom nazývame láskou aj sexuálny život a sexuálne vzťahy.

Pripomeňme si, čo povedal starší brat mladšiemu v Dostojevského románe Bratia Karamazovci: „Aljoša, zapamätaj si: zaľúbiť sa ešte neznamená ľúbiť. Zaľúbiť sa môže aj zlý človek. Ale na to, aby si miloval, musíš byť dobrým človekom.“

Práve tu je priestor pre osudný sebaklam človeka: láskou nazýva vlastné sebectvo, vlastnú svojvôľu, vlastnú ctižiadostivosť.

Je to presne tak ako s kvetmi. Hovoríme: "Mám rád kvety," pretože vo mne vzbudzujú príjemný pocit krásna. Keď zvädnú a prestanú byť krásne, vyhodím ich na smetisko. Podobne hovoríme: "Mám rád človeka," pretože vo mne vzbudzuje príjemný pocit šťastia. Je mi s ním dobre. Keď sa stane, že už vo mne nevzbudzuje príjemný pocit šťastia, opustím ho.

A tak sa musím pýtať sám seba: Koho mám vlastne rád? Mám rád seba, alebo mám rád toho druhého? Tu treba prísne rozlišovať. Nehovorme, že je niečo láska, keď je to sebectvo, svojvôľa, snaha vyťažiť z toho druhého čím viac príjemného pre seba!

Dať sa, dávať sa, neodvolateľne sa dávať - to znamená vždy, keď mi to bude príjemné alebo aj nepríjemné. Dávať sa, neznamená požičiavať sa len na chvíľku.

Často sa hovorí, že mladí ľudia by mali vyskúšať pred manželstvom aj svoje sexuálne spolunažívanie, aby vedeli, či si budú vyhovovať. Lenže je tu veľký rozdiel: zážitok z toho, že sa niekto niekomu na chvíľku požičal, len tak na skúšku, a zážitok z toho, že sa niekto niekomu neodvolateľne daroval. To sú predsa dva celkom rozličné svety. Nič sa nevyskúša tým, že mladí ľudia budú pred manželstvom žiť sexuálnym životom. Nikdy nebudú môcť povedať, že si tým budujú pevnejšie základy pre manželstvo. Pretože je to celkom inak pred manželstvom a inak v manželstve. Je tu rozhodovanie o tom, či slúžiť životu, alebo ho zapriahať do svojich chúťok.

Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom hovorí takto:

Dnes sa mnohí dovolávajú akéhosi „práva na skúšku“ vtedy, keď jestvuje úmysel uzavrieť manželstvo. Nech je akokoľvek pevné predsavzatie tých, čo sa viažu predčasnými pohlavnými stykmi, „tieto styky nemôžu zabezpečiť úprimnosť a vernosť medziosobného vzťahu muža a ženy a najmä chrániť ho pred nestálosťou vášní a ľubovôle“. Telesné spojenie je morálne oprávnené iba vtedy, keď sa utvorilo definitívne spoločenstvo života medzi mužom a ženou. Ľudská láska nepripúšťa „skúšku“. Vyžaduje úplné a definitívne vzájomné darovanie sa osôb. (KKC 2391)

Ak si vyriešime otázku, či sex je službou životu, alebo je len hrou, ktorú môžeme kedykoľvek hrať, potom nám bude všetko veľmi jasné. A všetku energiu, ktorá hýbe mladými ľuďmi, budeme zákonite chápať ako výzvu človeka, aby sa pripravoval dávať život, aby sám vedel dobre žiť. Lebo len ak sám bude dobre žiť, bude môcť dávať život ďalej. Všetky sexuálne sily, ktoré hýbu človekom, by mali byť upozornením, že je načase, aby sa učil žiť dobrým životom, aby sa učil byť dobrým človekom, ktorý má čo dať svojim potomkom nielen z biologického dávania, ale z dávania celej svojej osobnosti, zo svojej veľkosti, zo svojho charakteru, zo svojej múdrosti a lásky. Toto je zmysel všetkých sexuálnych síl, ktoré hýbu ľuďmi.

 

Šieste prikázanie zakazuje predmanželský pomer, pretože využívanie úžasného daru odovzdávania života Boh ohraničil do manželstva. Každé sexuálne stretnutie mimo manželstva je cudzoložstvom.

Toto stanovisko sa dnes stretáva s mimoriadne ostrou kritikou. Vyčíta sa Cirkvi, že je málo pokroková, málo tolerančná, že nejde s duchom doby. Je to kritika, ktorá sa dvíha v celom svete. Stačí si prezrieť tlač, pozrieť filmy, počúvať rádio, aby sme sa zorientovali, že tí, čo napádajú Cirkev, si nevyberajú prostriedky.

Oplatí sa poznamenať, že tu ide o veľké nedorozumenie, pretože nie Cirkev ustanovila prikázanie Nezosmilníš, ale Boh. Spomínané výčitky sú teda dožadovaním sa zmeny Božieho zákona, na čo Cirkev nemá žiadne právo.

Všetky argumenty, ktoré sa uvádzajú - napríklad, že 80% ľudí ide z lôžka k oltáru a nie od oltára na lôžko - nezmenia fakt, že Boh hovorí: Nezosmilníš. Z toho vôbec nevyplýva, že treba tento zákon zmeniť. Hoci by aj 100% ľudí nezachovalo Boží zákon, Cirkev musí tento zákon hlásať, či chce či nechce – musí, lebo je to zákon Boží. Cirkev môže zmeniť svoje vlastné zákony (napr. mohla by dovoliť svätenie ženatých mužov, lebo je to cirkevný zákon), ale nikdy nemôže zmeniť Boží zákon. V diskusiách na tieto témy vás prosím, aby ste si zapamätali, že výčitky tohto druhu zasahujú nie Cirkev či kňaza, ale samého Boha ako najvyššieho zákonodarcu.

Často sa stretávame s tvrdením, že ak je to už tak, nech aspoň o tom kňaz nehovorí, aby nás neznervózňoval, my o tom nechceme počuť. Aj tu treba poznamenať, že kňaz sa nemôže riadiť tým, čo ľudia chcú počúvať, ale musí povedať to, čo mu prikazuje Boh. A či to ľudia prijmú alebo nie, to už nie je jeho vecou, pretože nepočúvajú jeho prikázania, ale prikázanie Božie a kňaz je iba tlmočníkom jeho vôle.

Namiesto toho, aby sme sa búrili, že Božie prikázania sú príliš prísne, treba pristúpiť k Bohu a spýtať sa, prečo stojí na takom tvrdom stanovisku.

Bohu ide o to, aby manželstvo bolo budované na dobre postavenej láske. Láska je funkciou ducha, preto aj najdôležitejším elementom je spojenie dvoch sŕdc a dvoch myslí medzi sebou a až potom dôsledkom tohto spojenia je spojenie tiel. Ak niekto začne spojením tiel, tak nikdy nedokáže objaviť krásu a bohatstvo opravdivej lásky. Preto aj čas pred manželstvom musí byť chápaný ako čas dorastania do veľkej, opravdivej lásky. Svet, v ktorom žijeme, obmedzil lásku iba a výlučne na spojenie tiel. To, čo vidíme skoro na každom kroku, na ulici, v autobuse, to je manifestácia slobody v oblasti stretnutia tiel. Mladí ľudia tvrdia, že je to láska, ale zatiaľ to nemá nič spoločné s opravdivou láskou. Autentická láska si vyžaduje diskrétnosť a nikto ju nebude prejavovať na ulici.

 

Druhým argumentom, ktorý hovorí za to, aby sa nezačínalo spolužitie pred uzatvorením manželstva, je hodnosť ženy. Žena v prvom pomere odovzdáva nielen telo, ale odovzdáva seba. Je to gesto úplnej dôvery. Ak zostane zavrhnutá, cíti sa ukrivdená, stráca dôveru nielen k tomu človeku, ale všeobecne k ľuďom. Vybudovanie dôvery je mimoriadne ťažkou vecou a život bez dôvery je utrpením. Žena sa môže rozvíjať vlastne iba vtedy, keď má oporu v niekom, keď dokáže dôverovať. Manželstvo vo veľkej miere zaručuje to, že môže dôverovať - mužovi, ktorý stojí po jej boku a ktorý jej chce byť verný do konca života.

Súhrn vzťahov medzi mužom a ženou sa zakladá na zodpovednosti. Zodpovednosť zasa závisí od silnej vôle. Ak je niekto človekom so slabou vôľou, tak mu nemožno dôverovať, lebo v každej chvíli môže sklamať. Žiadostivosť je mocná sila, ktorá pôsobí na vôľu. Ak vôľa dokáže opanovať túto silu, urobí skúšku zo svojej zodpovednosti. O veľkosti a zodpovednosti človeka rozhoduje vo veľkej miere sila jeho vôle.

Dnešný svet nedbá o silnú vôľu. Myslí si, že sloboda spočíva v tom, že si môžem robiť, čo sa mi páči. Takto chápaná sloboda je otroctvo. Iba človek so silnou vôľou je slobodný človek. Človek so slabou vôľou je vždy otrokom.

Katechizmus: Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu, ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným.“ (KKC, 2339)

 

Zážitok jedného kňaza:

Nedávno som stretol sedemnásťročného chlapca, ktorý bol presvedčený, že má silnú vôľu a môže robiť čo chce. Rozhneval sa na mňa, keď som na jeho adresu o slobodnej voľbe podotkol, aby mi dokázal, že má silnú vôľu. Spýtal sa ma na spôsob, ako to má urobiť. Povedal som mu: Fajčíš? – Fajčím. Ako dlho? – Pol roka. Daj mi teraz cigarety a týždeň nefajči. O týždeň prídeš a porozprávame sa. Rozprávali sme sa asi o 14. hodine.  Mladík prišiel večer a hovoril: „Viete, nedokážem to“. Pokúšal sa o to už mnohokrát. Po dvoch mesiacoch sa vzdal dokazovania, že má silnú vôľu.

Čo z toho vyplýva? Ak človek nedokáže odložiť cigaretu, tak sa nedivme, že sa nedokáže vzdať predmanželského pomeru. Predsa sila vrodenej žiadostivosti je oveľa väčšia, ako hlad po nikotíne. Tu sa dotýkame zásadnej veci. Obdobie pred manželstvom, v ktorom treba ohodnotiť stupeň zodpovednosti druhej osoby vo vyvinutí námahy zachovať sexuálnu zdržanlivosť, dovoľuje určiť, ako je to s našou silnou vôľou a nakoľko môžeme dôverovať druhému človeku.

Ak toto dokážeme pochopiť, ak budeme tak vychovávať aj svoje deti, potom uvidíme, aké logické sú tie slová, že keď sa začne uvoľňovať sex (to znamená, že si zo samotného života urobíme akúsi hračku), nevyhnutne to bude znamenať zánik kultúry. Vyplýva z toho aj to, že v niektorých kultúrach sa uvoľnenie sexu prejavilo veľmi vysokým percentom samovrážd mladých ľudí. Lebo spraviť z darovania života hračku, s ktorou sa chvíľu hrám a ktorú, keď ma o chvíľu unudí, tak ju odhodím, to znamená odhodiť aj samotný život.

Buďme múdri a napriek všetkému, čo je okolo nás, snažme sa rozumieť a chápať. Život sa nedá oklamať. Nájde si svoju cestu a bude postupovať stále vyššie a vyššie, až k tým najvyšším sféram v živote všemohúceho, večného Boha. Túto cestu si nedá zahatať. Oklamať sa môžeme iba my, každý sám môžeme okla­mať svoju dobu, svoju kultúru, a potom, samozrejme, vypadnúť zo života.

Nedaj, Bože, aby sa tak stalo! Daj, aby sme pochopili a porozumeli celému tajomstvu života a vedeli ho prijímať celým srdcom a vedeli tak učiť aj svoje deti.

 

IV.

Z Božej vôle sa ľudská bytosť skladá z dvoch častí, ktoré sa navzájom doplňujú a tvoria jeden celok: žena a muž. Človek v Stvoriteľových plánoch – to je muž a žena. Bez zvláštnej Božej milosti nedokáže byť plnohodnotným človekom ani muž bez ženy, ani žena bez muža. Boh totiž stvoril ľudstvo tak, že tieto dva rôzne svety sa vzájomne dopĺňajú a tvoria dokonalú jednotu. Základom tejto jednoty je manželský zväzok. „Budú dvaja v jednom tele.“ Ide pritom nielen o zjednotenie tiel, ale aj o zjednotenie ducha. Muž má byť obohatený svetom ženy a žena svetom muža.

Keď sa nájdu dvaja ľudia, ktorí chcú začať budovať spoločný život, muž a žena stoja pred vážnou úlohou budovať medzi sebou jednotu. Je to ťažká úloha, ktorá sa nezaobíde bez omylov a chýb. Avšak práve tu sa ukáže ich veľkosť.

Ťažkosti môžu byť veľmi veľké. Nikdy nie sme schopní dôkladne poznať druhého človeka, ktorého si máme brať za manželského partnera. Vždy ho treba prijať takého, aký je, a treba ho milovať takého, aký je.

Cirkev, vyžaduje od manželov na začiatku ich spoločnej cesty, aby vyslovili veľké slová: Sľubujem ti vernosť a lásku, ako aj to, že ťa neopustím až do smrti (doslovne: „Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom/manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastní ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života“). Tento sľub vernostibezpodmienečný charakter. Manžel nehovorí: Sľubujem ti vernosť, ak mi aj ty zachováš vernosť. Nie! Ale: Sľubujem pred Bohom, že ti zachovám vernosť, že v tomto ohľade môžeš so mnou rátať. Sľubujem, že v budovaní našej jednoty zotrvám s tebou až do smrti.

Práve tu môžeme pochopiť váhu šiesteho Božieho prikázania. Stvoriteľ hovorí: Nezosmilníš, to znamená: nevystieraj ruku za iným mužom, za inou ženou, lebo vtedy zničíš túto jednotu, ktorú máš budovať. Namiesto budovania budeš rúcať. Nikdy si nezaslúži úctu pred Bohom ani pred ľuďmi ten, kto nivočí, kto nedokáže splniť úlohu, na ktorú sa podujal. Cudzoložstvo je teda porážkou, ktorú znáša sám cudzoložník. Je dôkazom toho, že nevie, že nedokáže, predovšetkým však, že nechce splniť úlohy, ktoré nesie so sebou manželstvo.

Boží príkaz Nezosmilníš, to je predovšetkým výstraha pred porážkou v tvojom živote. Život je jeden a je krátky, možno ho alebo vyhrať, alebo prehrať – na experimenty tu niet ani miesta ani času.

Nezosmilníš, to je výstraha aj pred tým, aby si neurobil nešťastnými iných. Cudzoložstvo je vždy veľmi bolestnou ranou, uštedrenou tomu „jednému telu“, ktoré podľa Božej vôle tvoria manželia. Je prameňom utrpenia, uzavretosti, samoty, nešťastia, ktoré prežíva zradený manžel a deti.

Nezosmilníš, to je vylúčenie možnosti zavrhnutia človeka, to je výzva k prevzatiu zodpovednosti za druhého. Môžeš vymeniť auto, dom, prácu, pole, kolegov, všetko – ale nemôžeš vymeniť muža, ženu, deti. Môžeš ich opustiť, ale navždy zostanú tvoj muž, tvoja žena, tvoje deti.

Dokonca aj vtedy, keď by sa druhá strana skotúľala až na dno (napr. v opilstve), Boh vyzýva k zachovaniu vernosti, lebo tu musí byť ktosi, kto človeka v tomto páde podrží. Možno sa rozísť, možno vychovať deti osobitne – ak si to vyžaduje ich dobro (nebezpečenstvo pohoršenia, ohrozenie ich zdravia alebo života) – ale nie je dovolené zradiť. Treba zachovať sľúbenú vernosť, aby manžel vedel, že je tu ktosi, kto mu verí, kto sa za neho modlí. Totiž, dokiaľ je ktosi verný, dovtedy ten druhý má šancu na záchranu.

Každá zachovaná vernosť je veľkým osobným úspechom verného manžela a veľkým spoločným dobrom. Je krokom vpred v rozvoji človeka a ľudstva. Naproti tomu každé cudzoložstvo, každá manželská zrada je porážkou zrádzajúceho človeka a oslabením spoločnosti, pretože namiesto tvorivého budovania nivočí a raní.

 

V.

 

Keď hovoríme o prikázaní Nezosmilníš, máme na mysli výzvu Boha k vernosti v manželstve. Teda toto prikázanie stojí na stráži nerozlučiteľnosti manželstva. Pán Ježiš odstránil rozvodový list, ktorý pripúšťal Mojžišov zákon. V Starom zákone jestvovala možnosť rozvodu. Kristus výrazne zavrhol túto možnosť, keď pripomenul, že čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

V tejto veci je potrebné mať jasno. Dnes často počujeme nariekanie a útoky na Cirkev, že nechce dovoliť rozvody. Výčitky tohto typu sú adresované na nesprávne miesto. Cirkev nerozhoduje o rozvodoch. Mohol by o nich rozhodovať iba Boh, lenže on rozhodol, že manželstvo je nerozlučiteľné. Prečo Pán Boh tak rozhodne postavil túto vec, aj napriek tomu, keď vedel, že to pre mnohých bude príčina bolesti a utrpenia na celý život? Myslím, že vo veľkej miere nepochopenie tohto Božieho stanoviska vyplýva z toho, že dnešný človek chápe manželstvo ako čisto osobnú vec. „To je moja vlastná vec, to je naša záležitosť a čo koho do toho. Spojíme sa a rozídeme, ako sa nám páči. Hľadáme osobné šťastie.“ Lenže v Božom pláne manželstvo má rozmer spoločný, spoločenský.

Manželská vernosť je ukazovateľom cnosti a hodnoty daného človeka. Hodnotných ľudí poznáme podľa ich vzťahu k rodičom (dobrý syn a dobrá dcéra sú spravidla dobrými ľuďmi); podobne vernosť muža či ženy je znakom hodnotného človeka. Tak je to na celej zemi bez ohľadu na stupeň kultúry a druh náboženstva.

Kresťanské manželstvo je spoločnou zmluvou medzi dvoma ľuďmi, dohodou, ktorú potvrdili prísahou zloženou pred Bohom. Preto Cirkev vyžaduje vážnu prípravu na takéto rozhodnutie, potom úradného svedka, ktorým je kňaz, ako aj dvoch svedkov, ktorí reprezentujú Boží ľud. Tí, ktorí uzatvárajú zmluvu, si dajú slovo a potvrdia ho prísahou, že zachovajú manželskú vernosť až do smrti.

Porušenie tejto prísahy je predovšetkým urážkou Boha, lebo on bol pozvaný za svedka a jemu bolo dané slovo. Tí, ktorí zložili manželskú prísahu, neurobili jej zachovanie závislé od vernosti druhej strany. (Spomeňte si znova na vlastné slová prísahy. Tam nebolo povedané: zachovám ti vernosť, nakoľko ju ty mne zachováš.) Dokonca, ak by ju druhá strana porušila, mňa slovo dané pred Bohom zaväzuje až do smrti. Teda v každom prípade, keď máme dočinenia s porušením prísahy, máme dočinenia s človekom, ktorý neráta s Bohom a nezachováva vernosť Bohu. Na človeku, ktorý nedokáže zachovať slovo dané Bohu, nemožno budovať dôveru. Ak sklame Boha, či nesklame aj nás?

Dnes prežívame veľkú krízu dôvery. Dokonca aj v rodinách je ťažké hovoriť o vzájomnej dôvere všetkých členov. Boja sa jeden druhého. O niektorých témach sa niekedy jednoducho nedá rozprávať ani s najbližšími. A to je veľké nebezpečenstvo. Ak tu nieto dôvery, ťažko ju budeme hľadať inde. Ak nemôžeme dôverovať najbližšiemu človeku, ktorého sme si vybrali za spoločníka na celý život, tak potom komu budeme môcť dôverovať? Preto obnova spoločenstva, národa či ľudstva sa musí začať budovaním manželskej a rodinnej dôvery.

Vieme, aké vysoké percento manželstiev sa dnes rozvádza. Aj u nás. To je veľká choroba dnešných čias, to je epidémia. Namiesto kriku, aby Cirkev konečne uznala rozvody, treba sa usilovať o prekonanie a vyliečenie tejto choroby. Keby napríklad niekto začal vyhlasovať, že tuberkulóza nie je choroba, z toho predsa vôbec nevyplýva, že nešťastie tejto choroby je už odstránené. Naopak, tuberkulóza zostane naďalej hroznou chorobou. Tadiaľ cesta nevedie. Kresťan namiesto toho, aby volal po práve na rozvod, by mal objaviť, o aké hodnoty ide a zaangažovať sa v boji o manželskú vernosť.

V niektorých prípadoch manželská jednota je nemožná a treba žiť separovane. Stáva sa tak vtedy, keď je ohrozená viera, život, bezpečnosť alebo dôstojnosť ženy, muža, detí. Z toho však, že plná jednota zaniká, nevyplýva, že títo ľudia majú právo na uzatvorenie ďalšieho manželstva. Preto tí, ktorí sú viazaní manželstvom a sa rozídu, nemôžu uzatvoriť nové manželstvo, pokiaľ to predchádzajúce je platné. Ak žijú v hriešnom, cudzoložnom zväzku, nemôžu prijať sviatostné rozhrešenie, nemôžu prijímať Eucharistiu (iba ak svätokrádežne!).

(Tu by sa dalo hovoriť o svätokrádežných spovediach. Ktorási žena sa po spovedi pochválila: „Načo by som to kňazovi hovorila, s kým žijem, čo je jeho do toho. Ja som o tom nepovedala a rozhrešenie som dostala...“ Nech nás Pán chráni od takýchto spovedí!)

Manželstvo sa netýka len samotných manželov, je vecou celej spoločnosti. Preto nie je správne, ak ponecháme manželov odkázaných samých na seba. V mnohých prípadoch im treba pomôcť, aby vytrvali v jednote. Alebo, ak je to nemožné, pomôcť im, aby vytrvali vo vernosti Bohu. Keď vidíme, že sa niektoré manželstvo rozpadáva, keď máme dočinenia s dvojicou nešťastných ľudí, je potrebná konkrétna pomoc. Tu by sme sa mali prejaviť ako opravdiví kresťania. Je zaujímavé, že rôzne náboženské nekatolícke skupiny ihneď organizujú takúto pomoc. Naproti tomu my, katolíci, akosi o to nestojíme. Často počujeme: „To je ich vec“. To nie je pravda! Každé manželstvo to je naša spoločná záležitosť. Preto by sme sa mali tešiť, keď vidíme šťastné manželstvo, a taktiež na druhej strane bolesť rozpadávajúceho či rozpadnutého manželstva by mala byť našou spoločnou bolesťou.

Nehádžme kamene do tých, ktorí porušili manželský zákon. Ich sudcom bude Boh. Vieme, že je to krížová cesta. Keď objavíme krásu Božieho zákona, usilujme sa v duchu lásky vystrieť ruku k tým, ktorým možno pomôcť.

 

VI.

Aby sme doplnili naše spoločné úvahy o šiestom prikázaní, zastavme sa pri ľuďoch, ktorí nevstúpili do manželského zväzku. Možno ktosi spomedzi nás, keď si vypočul tých niekoľko kázní, ktoré sa týkali Božieho prístupu k životu v manželstve, povie ako Ježišovi učeníci: „Ak sa má vec s mužom a ženou takto, tak je lepšie sa neženiť“. Ježiš vtedy odpovedal: „Nie všetci to chápu, iba tí, ktorým je to dané... Kto môže pochopiť, nech pochopí“. Kristus hovorí o ľuďoch, ktorí sú plne schopní uzatvoriť manželstvo, ale vzdávajú sa manželstva pre Božie kráľovstvo.

Je mnoho ľudí, ktorí pre rozličné príčiny neuzavreli manželstvo, nezaložili si rodinu. Niektorí možno mohli, ba dokonca niekedy chceli uzatvoriť manželský zväzok, a predsa k tomu nedošlo. Iným sa stalo, že chceli nájsť spoločníka pre svoj život, no nenašli, zostali sami. A sú zasa takí, ktorí dobrovoľne, niekedy na výrazné pozvanie Pána Boha, museli sa vzdať dokonca peknej lásky, aby sa obetovali pre úlohy, ktoré im on vyznačil. Pred nimi je cesta samoty. Nie je to ľahká cesta.

Základná zásada, ktorú treba zachovať v takejto situácii, znie: slobodný stav treba uznať a prijať ako špecifickú cestu Božieho povolania k láske, čiže k dávaniu seba Bohu i ľuďom. Takže nejde tu o stratený či premrhaný život. Iba človek, ktorý nemiluje, stráca život; ak milujeme, čiže dávame seba, život vyhrávame, hoci ľudsky by bol aj veľmi osamelý.

Život v samote aj napriek zdaniam má spoločenský rozmer. Stáva sa znamením nadriadenosti ducha nad telom – a takíto ľudia sú v spoločnosti veľmi potrební. Objaviť zmysel svojho slobodného stavu, svojej samoty – to je mimoriadne vážna vec. Ten, komu sa toto podarí, nájde šťastie svojho života.

Životná cesta v samote je často spojená so zvláštnym povolaním, napr. služba chorým ľuďom, pedagogická, vychovávateľská, spoločenská, vedecká práca. Spravidla sú to úlohy, v ktorých treba objať svojím srdcom značne viac ľudí než v rodine a treba im dať k dispozícii viac svojho času.

Cirkev od samého začiatku chránila a neobyčajne vysoko si cenila všetkých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli zachovať panenstvo. V dejinách poznáme mnoho žien, ktoré si vybrali radšej mučenícku smrť, ako stratu panenstva. Obrana panenstva si vyžaduje úsilie, námahu, obetu. Dnes žijeme vo svete, ktorý sa vysmieva, pohŕda panenstvom. Zachovať si panenstvo dnes málokto považuje za hrdinstvo; skôr naopak. Všimnime si len napr. časté žarty, ktoré sa robia z panenstva. Tu môžeme len s bolesťou konštatovať, že iba človek na veľmi nízkej morálnej úrovni si dokáže robiť žarty z niekoho, kto sa rozhodol pre zachovanie panenstva.

V tomto svetle môžeme vidieť zmysel života rehoľnej sestry – ženy, ktorá si vedome a dobrovoľne volí panenstvo. O zmysle jej života nerozhoduje práca. Často si mnohí myslia, že rehoľná sestra je iba pre službu zmrzačeným deťom, starým ľuďom alebo pre plnenie rôznych služieb v Cirkvi. To nie je pravda! O deti a chorých sa môžu starať celkom dobre ženy, ktoré vedú svoje rodiny. Všetky práce, ktoré vykonávajú rehoľné sestry, môžu vykonávať aj laici. Aký je zmysel rehoľných sestier? Obliekajú sa do habitu, aby boli znamením nadriadenosti ducha nad telom. Takéto znamenie je potrebné v dnešnom svete. Mnohí ľudia – i katolíci – nevidia zmysel takéhoto života a obetovania sa. Často počujeme: „Čo robia rehoľné sestry? Oni sa zbláznili.“ Nie, nezbláznili sa. Aj keď ich stretneme na ulici, pripomínajú nám, že je možné ovládnuť svoje telo. Toto je ich úloha, k tomuto ich Boh povolal. Oni sú znamením. (Jeden z robotníkov, ktorý opravoval strechu na kláštore, obťažoval mladú, peknú rehoľnú sestru a keď jeho snaha nepriniesla žiadnu odozvu, povedal: „Vidím, že rehoľa ničí ženské srdce“. Ona pokojne odpovedala: „Áno, pretože učí veľkej láske. Musím vedieť milovať vás i stovky iných, takých, ako ste vy“. Je to odpoveď, ktorá svedčí o tom, že jestvuje láska oveľa krajšia ako tá, ktorá sa sústreďuje výlučne na telo.)

V tomto kontexte treba tiež vidieť zmysel kňazského celibátu. Môžeme tu poznamenať, že kňazstvo Boh nespojil s celibátom. Je to prax našej, Rímskokatolíckej cirkvi. (Vo Východnej cirkvi kňaz môže byť mužom i otcom. Grécko-katolícka cirkev tiež prijala túto prax.) U nás sa kňaz sám, dobrovoľne zrieka manželstva a rodiny a volí si celibát ako životný stav. Kňaz by totiž mal svojím životom pripomínať veriacim primát ducha nad telom. Bezženstvo mu tiež pomáha k tomu, aby bol opravdivým nástrojom v Božích rukách. Ako kňaz môže byť potrebný dnes tu a zajtra tam; nič mu nebráni, aby mohol byť k dispozícii. Zapamätajme si, že celibát je veľkým Božím darom a slúži veľkej veci, akou je Božie kráľovstvo. („Kto môže pochopiť, nech pochopí.“)

Na záver týchto úvah spomeňme sv. Jána Krstiteľa. Bol to človek, ktorý položil život na obranu šiesteho Božieho prikázania. Stál pred Herodesom a povedal: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ Napadol rozvod a nový zväzok, ktorý sa zakladal na rozvode. Za to prišiel o hlavu. Ján Krstiteľ by sa nikdy nedokázal tak odvážne postaviť na obranu šiesteho prikázania, keby sám nebol čistý. Sú potrební čistí ľudia, aby mohla byť obrana čistoty účinná.

Prosme Pána Boha, aby sme dokázali vidieť a pochopiť hodnotu panenstva, ako aj hodnotu samoty. Tento postoj v živote nech sa stane pre nás zreteľným znakom nadriadenosti ducha nad hmotou.

 

(Na štúdium: Katechizmus Katolíckej cirkvi - od 2331)

 


 

Obnovené pohrebné obrady – 1. katechéza
 

Prednedávnom vyšla v Spolku sv. Vojtecha nová kniha pohrebných obradov. Ide o obnovenú a doplnenú slovenskú verziu pohrebného obradu.

Táto nová liturgická kniha obsahuje okrem teologicko-pastorálneho úvodu aj liturgicko-duchovnú smernicu slovenských biskupov o pohrebe a modlitbách za zomrelých. Podľa tejto smernice: „Príslušnú účasť veriacich na obnovenej pohrebnej liturgii je potrebné pripraviť prostredníctvom vhodnej katechézy. ... Patrí sa vysvetliť modlitby, žalmy, čítania a iné pohrebné liturgické texty...“ (bod 1).

Budeme sa teda v niekoľkých katechézach zaoberať týmito textami a všetkým, čo s pohrebom súvisí, aby sme čo najlepšie pochopili, o čo ide pri pohrebe kresťana.

V obnovených pohrebných obradoch sa zdôrazňuje, že „pri pohrebe svojich bratov a sestier majú kresťania vyjadriť svoju pevnú nádej na večný život. Zároveň však majú dbať na zmýšľanie svojich súčasníkov a na smútočné zvyky svojej krajiny. Nech vďačne prijímajú, čo je v rodinných tradíciách, v miestnych zvykoch alebo v ustanoveniach pohrebných spolkov dobré. Čo by však odporovalo evanjeliu, nech sa usilujú zmeniť, aby sa pri kresťanskom pohrebe prejavovala veľkonočná viera a skutočný duch evanjelia“ (Úvod, čl. 2).

Teda zachovať dobré a usilovať sa zmeniť, čo je chybné. S jediným zreteľom: Kresťanský pohreb ako prejav veľkonočnej viery.

Vďaka Bohu, je vidno, že sme sa v našej farnosti pohli z miesta aj v tejto veci. Už sa napr. viacerí zapájate do spoločných spevov, snažíte sa zachovávať pietne ticho počas sprievodov, prichádzate viacerí bližšie k rakve, aby ste sa mohli aktívne zapojiť do liturgie. Za to vám patrí vďaka. Dokázali ste to preto, lebo máte otvorené srdce pre to, čo je dobré, neuzatvárate sa pred novými vecami, nechávate sa poučiť a nezotrvávate len pri vlastnom názore.

Stále sa však máme čomu učiť, aby sme prežívali pohrebný obrad ako skutoční kresťania. Sú veci, kde stále ešte robíme chyby, kde sa prejavuje naša slabosť, nechuť či tvrdohlavosť, čo potom vytláča z pohrebného obradu kresťanského ducha. A to je cítiť.

Musíme si preto o tom hovoriť, aby sme sa nedobrých vecí vyvarovali a aby naplno vyniklo to, čo je skutočne dobré.

Podľa tejto novej liturgickej knihy v pohrebe nenastali nijaké vážne zmeny, len sa doplnilo to, čo sa považovalo za správne, a zdôrazňuje sa odstránenie nesprávneho.

Nové obrady nevylúčili, ba naopak znova odporúčajú pri pohrebe používať okrem pokropenia rakvy požehnanou vodou aj okiadzanie – incenz. Podľa ustanovení biskupov, na Slovensku: „Pokropenie požehnanou vodou a incenz tela mŕtveho sa má zachovať.“ Vynechať sa má len v odôvodnených prípadoch (porov. Úvod, čl. 22.3). Okiadzanie mŕtveho tela tymiánom je prastarý zvyk, ktorým sa preukazuje mŕtvemu telu úcta (podobne sa okiadza napr. oltár, obetné dary, kríž, evanjeliár alebo významné osoby). Ľudskému telu – aj mŕtvemu – patrí úcta, lebo bolo chrámom Ducha Svätého. Práve pokropenie a okiadzanie chýba pri občianskych pohreboch. Pri kresťanskom pohrebe sa tieto symboly priam žiadajú.

(V pohrebnom obrade, ktorý používajú v susednom Poľsku, kňaz pri pokropení rakvy požehnanou vodou hovorí: "Všemohúci Boh ťa zrodil z vody a z Ducha Svätého pre večný život, nech teraz doplní dielo, ktoré započal vo svätom krste." A keď okiadza rakvu kadidlom, hovorí: "Tvoje telo bolo svätyňou Ducha Svätého, nech ťa teraz Boh prijme do svojej slávy.")

Teda aj u nás znovu obnovujeme tento zvyk okiadzania rakvy s telom zosnulého v dome nádeje. (Ak by to niekomu z nejakých dôvodov prekážalo, môže pred pohrebom požiadať, aby sme okiadzanie vynechali.)

Čo sa týka zaradenia spevov do pohrebného obradu, v tejto novej liturgickej knihe sa odporúča postup, ktorý sme dávnejšie plánovali. (Hovoríme teraz nie o liturgických spevoch, ktoré zostali na svojich miestach – o tom neskôr –, ale o spevoch, ktoré väčšinou spievajú speváci a dopĺňajú tak obrad.)

Obrad v dome nádeje sa môže začať vhodnou piesňou. Môže znieť pri príchode kňaza alebo ešte pred príchodom. (Táto pieseň na začiatku sa zdá vhodná zvlášť vtedy, keď nie je hudba.)

Spev po úvodnom obrade a modlitbách, tak ako bola doteraz, sa uvádza len pre prípad, že nasleduje sprievod do kostola, alebo keď kňaz prechádza od rakvy na iné miesto. Výslovne sa však nezakazuje, ani stavbe obradu neodporuje, a zvyk nám radí, že ju tam azda môžeme ponechať. Musí to však byť pieseň plná viery a nádeje.

Ďalšiu pieseň možno spievať, kým sa ľud zhromažďuje pri hrobe. Je to múdre odporúčanie – vyplní sa tu čas, kým môžu všetci kľudne prísť čím bližšie a zúčastniť sa na ďalších modlitbách a obradoch.

A teraz niečo nové: Po záverečnom požehnaní (keď kňaz robí kríž nad rakvou so slovami Odpočinutie večné..., A duše všetkých zomrelých veriacich nech odpočívajú v pokoji...) hneď nasleduje uloženie rakvy do hrobu, počas čoho sa má spievať krátka sprievodná pieseň alebo žalm. Na túto chvíľu sa neskôr naučíme jednu či viac piesní. Zatiaľ budeme používať odporúčanú pieseň Tebe žijem Ježiš môj (JKS 288), ktorú vieme a ktorú máme spievať všetci.

(Výber tejto piesne nás možno prekvapí, lebo sme zvyknutí ju používať pri sv. prijímaní. Avšak pouvažujme: Keď Pán Ježiš visel na kríži, medzi jeho posledné slová patril vzdych: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Ak sa zamyslíme nad touto piesňou, táto myšlienka aj v nej rezonuje: „Tebe žijem, Ježiš môj, tebe, Ježiš, umieram, v živote i vo smrti tebe patriť si žiadam. Moje srdce úbohé prijmi, Bože, láskave, naveky chce tvojím byť a žiť tvojej oslave.“ Nezdá sa nám, že sa naozaj hodí na túto príležitosť, keď mŕtve telo dávame do zeme a dušu človeka odovzdávame Bohu?)

Po tejto piesni a po uložení do hrobu (to v starom obrade nebolo) kňaz môže požehnať a prepustiť ľud.

Po tomto požehnaní môžu nasledovať ďalšie vhodné piesne (napr. mariánska pre člena ružencového bratstva alebo iná). Ak nie je hudba, možno spievať ďalšie piesne podľa potreby.

K téme piesní a ich obsahu sa ešte vrátime.

Chcel by som vás pri tejto príležitosti zároveň aj pozvať, a to aj mladších, ak v sebe cítite, že by ste boli schopní poslúžiť pri pohreboch darom hlasu, pridajte sa k doterajším našim spevákom, rozšírte ich rady a spoločne popracujme na pekných pohrebných obradoch. Myslím, že sa to dá. Ak si myslíte, že sa to nedá, tak povedzte, prečo sa to nedá, a hľadajme ďalšie riešenie.

(Nabudúce budeme hovoriť o nových textoch pohrebných obradov pre rozličné situácie.)


 

Obnovené Pohrebné obrady – 2. katechéza
 

„Budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“ Tieto slová sme spievali v žalme. Boh pre nás pripravuje hostinu, ako sme počúvali v evanjeliu. Preto je pre nás dôležité učiť sa žiť. A k múdrosti života patrí i učiť sa zomierať. Pre opravdivého kresťana totiž smrť je korunováciou pekného života tu na zemi a smrť prechodom na tú nádhernú hostinu, ktorú nám pripravuje Pán a na ktorú nás všetkých pozýva. Nie je preto pre nás ťažké hovoriť o smrti a o pohrebe.

Inštrukcia v úvode obnovených Pohrebných obradov hovorí:

„Pri príprave pohrebného obradu je potrebné brať do úvahy život zomrelého a okolnosti jeho smrti. Kniha pohrebných obradov poskytuje na výber viacero textov. Mali by sa zvoliť také, ktoré najviac zodpovedajú okolnostiam. Podobne by sa mali vyberať i piesne a modlitby. Slová, ktoré celebrant hovorí, musia byť zhodné so skutočnou situáciou. Kňaz by mal túto situáciu poznať, resp. dôkladne o nej informovať iného kňaza, ktorý bude pohrebný obrad viesť. ; Liturgické čítania za zomrelých by mali tiež byť vhodne zvolené v spojitosti s ich životom a okolnosťami smrti. Treba tiež vziať do úvahy atribúty ich duchovného života... “ (Inštrukcia, čl. 8–9)

Z týchto slov jasne vidieť, že nemôžu byť všetky pohreby „na jedno kopyto“. Základ je samozrejme rovnaký, ale je tu cítiť určitú rozdielnosť. Táto rozdielnosť nemôže byť v tom, či je niekto bohatý alebo chudobný – to by bolo zavrhnutiahodné. Rozdielnosť však vidíme v niečom inom. Je celkom prirodzené, že sa inak lúčime s človekom, ktorý nám všetkým slúžil (napr. ako kňaz či verný laik), inak s človekom, ktorý bol pre nás vzorom a určite inak s človekom, ktorý žil pohoršlivo alebo ktorý od farského spoločenstva bočil... atď.

Preto táto nová liturgická kniha okrem textov typického pohrebu, ktoré sme používali doteraz, prináša aj viacero nových formulárov pre rozličné situácie. A tak tu máme texty pre pohreb zomrelého po dlhej a ťažkej chorobe, pohreb náhle zomrelého, mladého človeka, dieťaťa. Okrem pohrebu biskupa, kňaza a diakona novinkou je pohreb Bohu zasvätenej osoby (čiže rehoľníka alebo rehoľnej sestry či členov rozličných inštitútov a spoločností apoštolského života) a pohreb osoby v cirkevnej službe (napr. kostolníka, organistu, katechétu a pod., teda človeka, ktorý konal nejakú zvláštnu službu vo farnosti alebo diecéze). Máme tu aj texty pre pohrebné obrady pred kremáciou a obrad uloženia urny.

Súčasná situácia si vyžiadala aj texty pre pohreb človeka nepraktizujúceho katolícku vieru a tiež pohreb človeka, ktorý si smrť zapríčinil sám. Posledne zmienený sa používa pri pohrebe samovraha alebo človeka, ktorý si smrť nejakým spôsobom privodil sám, napr. drogami, riskovaním života pri jazde a pod.  Texty modlitieb sú preto zvlášť zamerané na prosby o Božie odpustenie a milosrdenstvo. Predpisy tu hovoria, že tento obrad sa má sláviť bez svätej omše. Tá sa odporúča v inom čase. 

Pohreb človeka nepraktizujúceho katolícku vieru je tiež slávený podľa predpisov bez svätej omše. Tento pokyn treba tiež dodržiavať. Tento obrad je zameraný len na útechu pozostalých. Zomrelý neočakával nič od Cirkvi. Pozostalí sa ale s ním chcú rozlúčiť a o útechu požiadali Cirkev.  

Pohrebný obrad bez svätej omše pri pohrebe ľudí nepraktizujúcich vieru sa zdá veľmi vhodný a výrečný, veď vlastne vystihuje život človeka. Cirkev ani týmto ľuďom neodopiera Božiu milosť – svätá omša za nich môže byť slúžená, ale nehodí sa to pri samotnom pohrebe. Svätá omša je pre nás veľkým darom, ktorý nám zanechal Pán Ježiš, nie iba nejaký prívesok, ktorým môžeme ozdobiť hocijakú oslavu, a potom ho ako bezcenný odložíme. Tento dar si musíme chrániť, aby nám nezovšednel. Musíme si vážiť to, že vôbec môžeme prichádzať na sv. omšu. Vychádza niekedy až na posmech, keď niekto silou-mocou chce slúžiť omšu pri pohrebe človeka, ktorý o ňu nestál počas svojho života. Ide tu teda o súdnosť. A zdravá súdnosť nám niekedy chýba.

Praktizovanie viery sa prejavuje navonok najlepšie (ne)dodržiavaním cirkevných prikázaní. Napríklad:

1. cirkevné prikázanie hovorí: „V nedeľu a prikázaný sviatok sa zúčastniť na sv. omši.“ – Ak niekto dlhodobo nechodí do kostola, nechodí na sv. omšu, – odpovedzme si sami: Praktizuje vieru? (Za praktizovanie viery asi ťažko možno pokladať pravidelnú obhliadku vianočnej výzdoby alebo náhodné zastavenie sa v kostole pri ceste z cintorína na dušičky či pri pohrebe. Neobstojí tu tiež tvrdenie, že „ja sa doma pomodlím, ja nemusím ísť do kostola“. To je typický sebaklam: Ak sa totiž opravdivo modlím, tak určite cítim, že Pán Boh neschvaľuje, že nechcem poslúchať Cirkev. Pán Ježiš povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva; kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“)

3. cirkevné prikázanie: „Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltárnu sviatosť.“ – Kto si neplní dlhé roky či desaťročia túto povinnosť, – znova si odpovedzme: Je praktizujúci kresťan?

4. cirkevné prikázanie: „Uzatvárať manželstvo pred tvárou Cirkvi.“ – Kto žije v stave odporujúcom tomuto prikázaniu (žijúci v konkubináte, rozvedený, nezosobášený), a vôbec neprejavuje záujem o riešenie veci, – hľadajme odpoveď: Je praktizujúcim katolíkom?

Podobne by sme sa mohli pýtať, či je praktizujúcim kresťanom človek, ktorý znesväcuje nedeľu, alebo ten, kto odmietne službu kňaza (napr. v nemocnici), alebo ten, kto pohŕdavo hovorí o Božích veciach, o Cirkvi atď.

Aby kňaz mohol použiť vhodný formulár, vybrať vhodné čítania, modlitby a piesne, aby pri pohrebe mohlo byť všetko pravdivé, musí poznať okolnosti. Preto sa kňaz pri vybavovaní pohrebu pýta na život zomrelého a okolnosti smrti. Mali by sme preto o zosnulých i o rodine hovoriť pravdivo. Nezveličovať, ani neprikrášľovať. Nakoniec pred Božou súdnou stolicou nám nijaké prikrášľovanie nič nepomôže...

 

Hore

 



 

Obnovené Pohrebné obrady – 3. katechéza

 

Prichádzajú dni, keď sa častejšie vydávame na naše cintoríny, aby sme skrášlili hroby našich blízkych. Môžeme sa spýtať: Má to nejaký zmysel? Prečo k hrobom prichádzajú aj ľudia neveriaci, zapaľujú sviece, stoja v tichom zamyslení? Odpoveď poznáme: Človek má totiž v sebe zakódovanú túžbu po živote. A keď sa niekto myšlienke na večný život akokoľvek bráni, táto túžba je predsa silnejšia a človek ju podvedome dáva najavo.

Vo Svätom písme čítame, ako Pán Ježiš prišiel k hrobu priateľa Lazára. A neskôr aj on sám bol pochovaný „v novom hrobe, v ktorom ešte nikto neležal“ (Jn 19, 41). A vieme, že tento hrob bol oslávený, keď na tretí deň Pán Ježiš vstal z mŕtvych. V jednej z modlitieb pri požehnaní nového hrobu sa modlíme: „Pane, Ježišu Kriste, ty si tri dni zotrvával v hrobe, a tak si posvätil hroby všetkých, ktorí v teba veria...“ Hrob je teda skutočne posvätné miesto, ktoré si zaslúži našu úctu.

Preto má veľký význam aj pre veriaceho človeka návšteva cintorína, starostlivosť o hroby. Samozrejme, pre nás veriacich by to nemalo byť to, že sa chceme pred inými ukázať, čo si môžeme dovoliť, čo dokážeme... Pod nádherným pomníkom nemusí ešte ležať telo „nádherného“ človeka, podobne ako v hrobe, na ktorom nie je žiaden pomník, nemusí byť pochované telo zlého človeka. Preplnenosť na povrchu môže niekedy hovoriť aj o prázdnote vo vnútri...

Naša starostlivosť o hroby – ako vlastne celý náš život – by tiež mala hovoriť (a aj hovorí) o našej viere. (Neraz možno hovorí o chabej viere: Niekedy pri prechádzke po niektorom cintoríne, čítajúc nápisy na pomníkoch, nás možno až zamrazí, aká beznádej sála z týchto kameňov...) Ozaj, vieme, čo máme napísané na hroboch našich blízkych?

V úvode obnovených Pohrebných obradov nás otcovia biskupi povzbudzujú takto:

„Veriacim by sa malo pripomínať, aby na hroby umiestňovali symboly zmŕtvychvstania a večného života, ako aj nápisy vzaté zo Svätého písma a starokresťanskej tradície, napríklad „M. očakáva zmŕtvychvstanie“, „Ži v Pánovi“ a pod. Je potrebné dbať o to, aby cintoríny boli svedectvom kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie tela. Pred Spomienkou na všetkých verných zomrelých by sa malo postarať o zanedbané hroby“ (Inštrukcia, bod 17).

Podobne by sme mohli tiež povedať aj o našich oznámeniach o úmrtí, ktoré nazývame „parte“. Neraz môžeme na nich čítať také plané frázy, bohapusté citáty, ktoré vôbec nehovoria o tom, že by ich autori boli veriaci. Ak nám parte pripravuje pohrebná služba, máme právo vybrať si citát alebo motto, ktoré sa skutočne hodí na parte kresťana. Tieto slová by mali vystihovať život  zomrelého človeka a jeho vieru. (Bolo by dobré nájsť si vo Svätom písme alebo niekde inde vhodný citát či myšlienku, ktorú by sme mohli použiť v prípade potreby. Aj toto patrí k ľudskému dozrievaniu.)

Biskupi vo svojej inštrukcii pamätali aj na hroby kňazov. (Vy sa veľmi pekne stále staráte o hrob, v ktorom sú pochovaní kňazi.)

„Farár by mal pamätať na svojich predchodcov, ktorí odišli k Bohu a na všetkých kňazov, ktorých telá ležia na miestnom cintoríne. Patrí sa každý rok odslúžiť svätú omšu za kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti a vyzvať veriacich k hojnej účasti na nej. Je potrebné, aby sa o hroby kňazov staralo aj pred Spomienkou na všetkých verných zomrelých“ (Inštrukcia, bod 18).

Spomínaná omša v našej farnosti bude na budúci štvrtok, v týždni po sviatku Dušičiek.

Snažme sa vniesť do našej starostlivosti o hroby a cintoríny ešte viac kresťanského ducha, aby sme vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní.

A na záver: Pri návštevách cintorínov nezabúdajme aj na návštevu Pána Ježiša v kostole. Ak prechádzame okolo kostola, nikdy neprejdime okolo neho bez toho, žeby sme sa nezastavili na krátku poklonu. Aj tu v našom farskom kostole buďme v tomto príkladom pre tých, ktorí prichádzajú odinakiaľ do našej farnosti.


 


 

Obnovené Pohrebné obrady – 4. katechéza

 

„V prosbách pri bohoslužbách za zomrelých Cirkev používa predovšetkým žalmy, ktorými vyjadruje svoju bolesť a účinne posilňuje nádej. Preto sa duchovní pastieri majú náležite starať o to, aby naučili svojich veriacich dobre a dôkladne rozumieť aspoň niektorým žalmom, medzi inými aj tým, ktoré sa používajú v pohrebnej liturgii“ (Úvod, 12)

To sú slová, ktoré nachádzame v úvode k obnoveným Pohrebným obradom. Pokúsme sa teda spoločne zamyslieť nad krásou žalmov a konkrétne jedného z nich, ktorý používame pri pohrebnej liturgii.

Žalmy sú najpoužívanejšou knihou Biblie. Mnohé z nich sa už 3000 rokov modlia a spievajú Židia (ostatné po ich skomponovaní cez stáročia) a všetky 2000 rokov kresťania. Kniha žalmov je „Starý Zákon v malom“ môžeme ich nazvať aj modlitbové kompendium Písma, lebo sa v nich objavujú skoro všetky hlavné biblické témy a udalosti dejín spásy.

Čo je žalm? Týmto slovom, odvodeným z gréckeho psalmos (čo je pieseň doprevádzaná brnkacím nástrojom) sa prekladá najčastejšie hebrejské mizmôr, čo je označením spevu doprevádzaného hudbou. Žaltár (z gréckeho psaltérion, strunový nástroj, ktorým sa doprevádzali spevy) je zbierka stopäťdesiatich žalmov. Rozoznávame tri veľké druhy žalmov: hymny (chválospevy),  ďakovné žalmy a prosby (žalospevy, náreky).

Žalmy majú nesmiernu duchovnú hodnotu. Ony boli modlitbami Starého zákona, kde Boh sám vnukol city, aké majú mať voči nemu jeho deti, a slová, ktoré mali používať, keď sa obracali na neho. Recitoval ich náš Pán, Panna Mária, apoštoli a prví mučeníci. Kresťanská Cirkev si z nich urobila, nič nemeniac, svoju oficiálnu modlitbu – breviár, ktorý sa modlia kňazi a rehoľníci i mnohí laici na celom svete. Tieto výkriky chvály, prosby a vzdávania vďaky, prebraté od žalmistov v okolnostiach ich doby a ich osobného zážitku, majú zvuk univerzálny, pretože vyjadrujú postoj každého človeka, aký má mať pred Božou tvárou.

Pozrime sa teraz na Žalm 130. Použijeme pritom myšlienky nášho pápeža Benedikta XVI., ktoré povedal pri jednej katechéze:

„Práve odznel jeden z najznámejších a najobľúbenejších žalmov kresťanskej tradície nazvaný podľa latinského prekladu úvodných slov De profundis. Spolu s Miserere sa v ľudovej zbožnosti stal obľúbeným žalmom kajúcnosti. Používa sa pri pohrebných obradoch, predovšetkým je však spevom o Božom milosrdenstve a zmierení hriešnika s Pánom, ktorý je spravodlivý a zároveň ‚milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech’ (Ex 34, 6 – 7). Z tohto dôvodu je spomínaný žalm zaradený do liturgie vešperov Narodenia Pána a celej vianočnej oktávy, ako aj do liturgie Štvrtej veľkonočnej nedele a slávnosti Zvestovania Pána.

Žalm 130 sa začína hlasom vychádzajúcim z hlbín zla a viny (porov. Ž 130, verše 1 – 2). Prosiaci človek sa obracia na Pána slovami ‚volám k tebe, Pane’. Žalm sa ďalej rozvíja v troch častiach zaoberajúcich sa hriechom a odpustením. Obracia sa predovšetkým k Bohu, ktorého oslovuje priamo ‚ty’: ‚Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť’ (verše 3 – 4). Významným je fakt, že bázeň, postoj úcty zmiešaný s láskou, nevzbudzuje trest, ale odpustenie. Nie Boží hnev, ale jeho ušľachtilá a odzbrojujúca veľkorysosť v nás majú vyvolávať posvätnú bázeň. Boh nie je neúprosným vládcom, ktorý odsudzuje vinníka, ale milujúcim otcom, ktorého nemáme milovať zo strachu z trestu, ale pre jeho dobrotu, vždy pripravenú odpúšťať.

Stredobodom druhej časti je osoba modliaceho sa, ktorý Pánovi hovorí: ‚Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo; moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu’ (verše 5 – 6). V tejto chvíli sa srdce kajúceho žalmistu napĺňa očakávaním, nádejou, istotou, že Boh vysloví jediné oslobodzujúce slovo a hriech bude zotrený.

Posledná časť žalmu sa vzťahuje na celý izraelský národ, ktorý často hrešil a je si vedomý potreby spásonosnej Božej milosti: ‚... nech očakáva Izrael Pána. Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí’ (verše 7 – 8). Osobná spása, o ktorú prosil žalmista, sa teraz rozširuje na spásu celého spoločenstva. Jeho viera sa spája s historickou vierou ľudu zmluvy, ktorý Pán oslobodil nielen z úzkostí egyptského útlaku, ale aj od všetkých hriechov. Naliehavá prosba de profundis, ktorá sa začínala temnosťou hriechu, dospieva k žiarivému horizontu Boha, kde vládne milosrdenstvo a vykúpenie, dva veľké atribúty láskavého Boha.

Pouvažujme teraz (– spolu so Svätým Otcom –) nad tým, čo sa k tomuto žalmu viaže v kresťanskej tradícii. Vyberieme si slová svätého Ambróza, ktorý sa často odvolával na dôvody, ktoré nás pohýnajú k tomu, aby sme prosili Boha o odpustenie:

‚Máme dobrého Pána, ktorý chce odpustiť všetkým. Ak chceš byť ospravedlnený, vyznaj svoj zlý skutok: pokorné vyznanie hriechov rozviaže spleť vín... Uvidíš, s akou nádejou na odpustenie ťa pobáda k vyznaniu hriechov.’

Na inom mieste opakuje to isté pozvanie a vyjadruje obdiv nad darmi, ktoré Pán pridáva k odpusteniu: ‚Vidíš, aký dobrý je Boh. Je ochotný odpustiť hriechy – nielen vracia to, čo odňal, ale udeľuje aj nečakané dary.‘ ‚Je to jedna z najväčších milostí Pána, že práve tí, ktorí ho zapreli, ho teraz vyznávajú. Nikto nech nestráca dôveru, nikto nech nezúfa pre Božiu odmenu, aj keď ho vo svedomí hryzú staré hriechy. Boh dokáže zmeniť názor, ak ty dokážeš napraviť vinu.’ “ (Benedikt XVI., katechéza pri generálnej audiencii 19.10.2005)

Ak sa nám tieto myšlienky dostanú do nášho srdca, určite spoznáme krásu tohto žalmu. Možno sa ho budeme častejšie sami modlievať ako svoj výkrik k Bohu, a určite pochopíme, prečo je v pohrebnej liturgii, a budeme ho radi spievať pri pohreboch našich blízkych, vyprosujúc im aj sebe Božie milosrdenstvo a odpustenie.

 


 

 

Piate  prikázanie:

Nezabiješ

 

Katechizmus Katolíckej cirkvi: Ľudský život je posvätný, pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“  (2258)

Sväté písmo: “Budem vyžadovať počet za krv každého z vás... Kto preleje ľudskú krv, skrze človeka bude preliata jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9, 5-6).

 

Na stráži správneho rozvoja človeka stojí piate prikázanie Desatora – Nezabiješ. Ono stráži dve veľké hodnoty: dobro druhého človeka a naše dobro. Keď hovoríme „Nezabiješ“, máme na mysli najčastejšie zdravie a život iných ľudí. Kto ich ničí, pácha hriech. Pánom života je iba Boh a iba on môže o ňom rozhodovať. Zásah človeka je tu  uzurpovaním si Božieho zákona. Nikomu nedokážeme dať život, lebo dokonca pri počatí dieťaťa sú rodičia iba nástrojmi v rukách Stvoriteľa. Nemáme teda právo nikomu život vziať, ani ho skracovať.

Dnes venujme pozornosť tomu, na čo – keď hovoríme o piatom prikázaní – vždy nepamätáme. Vražda, krivda spôsobená  druhému človeku škodí nielen ukrivdenému, ale predovšetkým tomu, kto sa jej dopúšťa. Takýto čin silno pôsobí na psychiku človeka a vtláča do nej Kainovo znamenie (Gn 4, 1-16). Zmrzačí vinníka na celý život, brzdí jeho ďalší rozvoj. Vrah sa stáva mrzákom. Dôsledky toho sú obrovské. Z tváre mizne opravdivý úsmev šťastia, svedomie stráca pokoj, v stretnutiach s inými ľuďmi sa objavujú vážne ťažkosti. Ľudia pristupujú reflexne a s rezervou k tomu, kto spôsobuje krivdu, a ak sa s ním musia stýkať, tak nemajú k nemu dôveru a zaujímajú obranný postoj.

Každý človek, ktorý spôsobil vážnu krivdu druhému, hoci by nikto o tom nevedel, je veľkým nešťastím pre spoločenstvo. Odníma totiž radosť a vlieva smútok. Takýchto uhasených ľudí máme medzi sebou čoraz viac. Vnucuje sa nám otázka: prečo je naše spoločenstvo také smutné? Príčin to má veľa, ale uprostred nich na prvé miesto sa dostáva krivda. Možno hľadať radosť v očiach matky, otca, ktorí majú na svedomí život vlastných detí? Možno hľadať šťastie na tvári človeka, pre ktorého iní stratili prácu, sú vydieraní, plačú? Možno hľadať pokoj v srdciach tých, ktorí v zhone za peniazmi alebo postavením ubíjajú druhých?

„Nezabiješ!“ Nespôsobuj krivdu ľuďom. Nech nikto pre teba neplače. Je to jednoduchá zásada, ktorá zaručuje človeku pokoj a správny vnútorný rozvoj. Treba často prosiť Boha, aby sme nikdy nikomu nekrivdili. V živote sa tak ľahko stáva. Niekedy ľahkomyseľnosť, niekedy chvíľa nepozornosti a následky sú tragické.

Príklad: Otec udrel dieťa. Urobil to tak nešťastne, že dieťa, keď padalo, uderilo sa hlavou o hrniec, ktorý bol položený na zemi. Aké bolo zdesenie, keď otec dieťa zdvihol a bola to už len mŕtvola. Po dvoch rokoch od tragédie povedal: „Už sa nedokážem usmievať do konca života“.

Alebo: Mladý vodič a vedľa neho kolega. Riadil vozidlo a zabávali sa tým, že strašili dievčatá, ktoré išli po krajnici. Moment nepozornosti, zašli príliš blízko a zrazili dievča, ktoré chodilo do druhej triedy strednej školy. Pol roka ležala v nemocnici a odišla odtiaľ ako mrzák s poškodeným mozgom. Ľahkomyseľnosť stála zdravie dievčaťa a šťastie chlapcov. Jeden z nich úplne zlomený povedal: „Prečo je šťastie človeka také krehké a závisí od jediného zlomku sekundy? Ja už nikdy nemôžem byť šťastný. Pri zábave, v práci, v kostole, aj keď sa v noci prebudím, stojí predo mnou toto zmrzačené dievča. Niekedy neviem, kto z nás je viac nešťastný“.

„Nezabiješ“, to je výzva k ostražitosti, k bdelosti, k starosti o iných i o seba. Zapamätajme si, že Bohu záleží nielen na tom, aby nebolo na zemi ukrivdených, ale oveľa viac na tom, aby nebolo tých, ktorí krivdu spôsobujú. Ukrivdených totiž sám Boh odmení, a tých, čo spôsobujú krivdu – bez ich pokánia a celkového obrátenia – nemôže urobiť šťastnými ani na zemi, ani v nebi.

 

-----

 

Ad: Potraty

Spolu s piatym prikázaním vstupujeme do mimoriadne ťažkých a bolestných problémov, o ktorých sa dnes najradšej mlčí. Ak však chceme zachovať Boží zákon, poznať jeho hodnotu a často tento Boží zákon brániť, tak musíme aj tieto bolestné veci vidieť zblízka.

Azda netreba presviedčať nikoho, že zabitie dieťaťa pred narodením je hriechom proti piatemu Božiemu prikázaniu. Naproti tomu situácia, v akej žijeme, vyžaduje si isté objasnenie. Od 19. decembra roku 1957 v našej krajine platí zákon (č. 68/1957 Zb.), podľa ktorého možno zavraždiť človeka pred jeho narodením a neniesť za to žiadnu zodpovednosť. Ak sa chceme na to pozrieť správnym spôsobom, treba pritom pamätať na to, že zákon je vždy nástrojom v rukách moci. Každá vláda formuje zákon, aby dosiahla ciele, ku ktorým smeruje. To je základná pravda, ktorá vyplýva z celých dejín ľudstva.

Túto pravdu môžeme zobraziť citátom zo spisov kardinála Wyszyńskeho, prímasa Poľska. On okrem iného píše: „Obviňujeme Osvienčim – a je to správne. Dovoľte, aby som z „Osvienčimských zošitov“, ktoré vydalo štátne múzeum v roku 1958, uviedol niekoľko viet, ktoré odhaľujú program zabíjania poľského národa. Citujem: „Všetky prostriedky, ktoré slúžia na obmedzenie plodnosti, musia byť tolerované alebo podporované. Potrat na území Poľska nesmie byť trestaný“. To sú programy, ktoré napísali Nemci: „Prostriedky, ktoré slúžia na vyhnanie plodu a ochranné prostriedky majú byť v každej forme verejne ponúkané, pričom to nesmie niesť so sebou akékoľvek politické dôsledky (...). Proti inštitúciám a osobám, ktoré sa zaoberajú odborne vyháňaním plodu, nesmie byť zavedené policajné stíhanie. (...) Prostriedkami propagandy a zvlášť cez tlač, rádio, kino, letáky, krátke brožúry, oboznamujúce prednášky treba do ľudí dostávať myšlienku, akou škodlivou vecou je mať deti. Treba hovoriť o nákladoch, ktoré deti spôsobujú, hovoriť o tom, čo by bolo možné nadobudnúť pre seba za tie výdavky... Nemôže byť potrestané schvaľovanie a rozširovanie ochranných prostriedkov a ani vyháňanie plodu. Treba tiež naplno podporovať zakladanie ústavov na vyháňanie plodu. Možno napr. vyškoliť pôrodné asistentky, ktoré budú asistovať pri umelých potratoch“.

(Sú to nariadenia týkajúce sa Poliakov, ktoré vydali hitlerovskí Nemci vtedy, keď Nemke zákon určoval trest smrti za vykonanie tzv. „prerušenie tehotenstva“.)

Táto výpoveď jasne ukazuje, ako tá istá moc používa úplne iný zákon vo vzťahu k vlastnému národu a iným k okupovanému národu. Ako zákon tvorí nástroj pre rozvoj jedného národa a nivočenie druhého národa.

Je jasnou vecou, že nikto nikoho nenúti k nivočeniu života nenarodených, avšak treba si uvedomiť, že žijeme v skutočnosti dvoch zákonov: Božieho, ktorý hovorí: „Nezabiješ“ a štátneho zákona, ktorý dovoľuje zabiť.

Aj spomenutý zákon platný u nás, je testom moci a viery v našom národe. Ak kresťan ráta s Božím zákonom, tak nemôže prijať  ľudský zákon, ktorý sa tomu Božiemu protiví. S ktorým zákonom – Božím, či ľudským – rátajú milióny v našom národe?

Treba si uvedomiť, že pre veriaceho človeka to je nielen voľba života či smrti pre dieťa. V každom prípade je to rozhodnutie značne hlbšie, ktoré sa týka vernosti alebo nevernosti Bohu.

Bolo mnoho rozruchu, či máme ísť, alebo neísť k voľbám, lebo od toho závisí osud vlasti. Najskôr však by sme si mali odpovedať na otázku, či môžeš ísť do gynekologickej ambulancie, aby si dala zabiť vlastne dieťa. Osudy národa sa rozhodujú u gynekológov, nie pri volebnej urne. Pristúpenie k urne nemusí byť súčasne zradou viery, naproti tomu vstup do ordinácie gynekológa za účelom zabitia dieťaťa je vždy zločinom proti národu a zradou Boha. Nikto sa nedokáže ospravedlniť pred Bohom, pred ktorého sa skôr či neskôr postaví – keď sa bude odvolávať na ľudský zákon. Keď jednému z lekárov – gynekológov, ktorý nesúhlasil s prerušovaním tehotenstva vysvetľovali, že svoje zásady môže použiť vo svojej súkromnej ordinácii, ale nie v nemocnici, kde zaväzuje štátny zákon, ten správne odpovedal, že takých, ktorí sa odvolávali na štátny zákon v Norimberku, odsúdili na trest smrti. To je vlastne vedomie zodpovednosti pred Bohom a vlastným svedomím, ktorej sa dožaduje Boh. Opakujem, že nikto sa neospravedlní pred Bohom, keď sa bude odvolávať na ľudský zákon. Ospravedlnenie dosiahneme iba vtedy, keď sa odvoláme na Boží zákon.

V tejto situácii treba pripomenúť, že kresťan môže stratiť život, ale nemôže porušiť Boží zákon. Ak položíme život v obrane za Boží zákon, získame večný život. To je tajomstvo všetkých mučeníkov. Dotýkame sa tu výčitky, ktorá sa naposledy často objavuje v masovokomunikačných prostriedkoch, že Cirkev je netolerantná, lebo je proti prerušeniu tehotenstva. Áno, v tomto prípade je a bude netolerantná. Kresťanská literatúra prvého storočia veľmi jasne a výrazne potvrdzuje, že kresťan v žiadnom prípade nemôže zabiť nenarodené dieťa. Cirkev dvadsať storočí bráni zákon na život každého počatého človeka. Taký je postoj Cirkvi v dnešný deň a taký bude do konca sveta. Je to tak preto, že Cirkev nemôže zmeniť Boží Zákon. Cirkev môže iba vyzývať k jeho zachovaniu, prípadne, ak ho niekto porušil, môže prosiť Boha o milosrdenstvo pre neho a vyprosovať u Boha pomoc v obrátení, v získaní ospravedlnenia vo sviatosti pokánia. Ak niekto chce vyčítať, že Cirkev je netolerantná, nech to robí nie na adresu Cirkvi, ale Boha. A výčitky na adresu Boha môže predkladať iba hlupák.

Musíme si uvedomiť aj to, že nič také ako „prerušenie tehotenstva“ neexistuje. Slovo interrupcia síce znamená prerušenie, ale je to nezmyselný a mylný pojem. Pri tzv. interrupcii sa vôbec nič neprerušuje, ale likviduje, ničí, doslova zabíja. Počatá ľudská bytosť sa už nikdy nenarodí. Slovo „prerušenie“ sa úmyselne používa preto, aby sa zakryl pravý stav veci. Tam, kde toto slovo neobstojí, nahradí sa rýchlo pojmom „umelá úprava menštruácie“. Žena akoby ľudský život nenechala zničiť, ale iba si nechala vyčistiť maternicu alebo „upraviť menštruáciu“. Pri likvidácii tehotenstva ide skutočne o život. Nenarodené dieťa sa nikdy neubráni. Boj s ostrým nožom vždy prehráva. Likvidované nenarodené deti majú všetko, čo má dospelý človek. Končatiny, oči, krvný obeh. Ostrým nástrojom sú odtrhnuté od tela ženy alebo inými drastickými spôsobmi sa zabraňuje ich narodeniu.

Pri úvahe nad „prerušeným“ tehotenstvom nám môže napadnúť, ako pred niekoľkými rokmi stratilo kórejské dopravné lietadlo smer a miesto predpísanej letovej dráhy sa dostalo nad východnú časť vtedajšieho ZSSR. Aká bola reakcia protivzdušnej obrany Sovietskeho zväzu? Kto si myslí, že lietadlo zostrelila, mýli sa. Vtedy naše televízne a rozhlasové spravodajstvo ohlásilo, že lietadlu bol prerušený let. Určite bolo zostrelené, ale keď sa to nazve „prerušenie letu“, mnoho ľudí má dojem, že sa nič zlého nestalo.

V kontexte toho môžeme pochopiť, prečo Cirkev zabezpečila tento hriech exkomunikáciou a berie na zodpovednosť všetkých, ktorí nesú vinu na priestupkoch tohto typu. To neznamená na niekoho vrhať blesky. Ide o to, aby sme videli základnú pravdu, že keď Boh hovorí „Nezabiješ“, má na mysli naše dobro, naše šťastie. Ak nám svedomie vyčíta nejakú účasť na skutku tohto druhu, tak najskôr pristúpme k Bohu, vyznajme pravdu a získajme pokoj svedomia, ale súčasne sa rozhodnime, že odteraz budeme podľa svojich možností počaté životy chrániť.

To je to, čo môžeme urobiť. Nezmeníme ústavu, to je mimo našich možnosti. Povedzme si jasne, že ústava nie je vinná, vinní sú tí, ktorí ju využívajú. My môžeme byť vinní. Ústava môže byť mŕtvym zákonom na papieri. A tak to musí byť, keď naše spoločenstvo chce byť fakticky veriace.

 

-----

 

Hriechom proti piatemu Božiemu prikázaniu nie je iba vražda, ale aj všetko, čo smeruje k skráteniu ľudského života. Do hry vstupuje každé neodôvodnené riziko, v ktorom sa človek vystavuje strate života alebo zničeniu zdravia.

Keď berieme do úvahy spoločenské ohrozenie, zastavme sa pri fenoméne, ktorý u nás ničí zdravie najčastejšie - opilstvo. Alkoholizmus, to je more nešťastia, more, v ktorom sa topí nielen ten človek, ktorý pije bez miery, ale aj jeho manželstvo, rodinné šťastie, národ.

Nedokážeme pochopiť toto more nešťastia, ani ukázať účinné recepty na vyliečenie tej veľkej choroby, ktorá ničí státisíce ľudí. Ale musí nám byť jasný postoj kresťana. Opilstvo je hriechom, ktorý snáď najviac kompromituje kresťana. Pokrstený človek, Božie dieťa, opilstvom dobrovoľne sám smeruje k takému zničeniu, že nielen stráca kresťanskú hodnosť, ale hodnosť človeka.

Príklad: Vo vlaku cestujú dvaja muži, pred nimi stojí fľaša vodky. Vypili polovicu, teda jazyky sa im už rozviazali. Celkom náhodou okolo nich prechádzal kňaz a ako to už zvyčajne býva, začínajú sa ospravedlňovať. Jeden hovorí: Vieš, pracoval som niekoľko rokov v Turecku a obdivoval som, akú vieru majú mohamedáni, oni dokonca nezoberú pohárik do ruky. Zabraňuje im v tom viera. Dobre, že naša viera nie je taká prísna. Druhý hovorí: Naša viera tiež hovorí, aby sme sa neopíjali, ale koho to desí?

Kresťania vedia, že kresťanská viera nám nedovoľuje opilstvo, iba nie sú tým zdesení(!) V tejto jednej vete však vyznali, že ich viera je mŕtva. Lebo viera bez skutkov je mŕtva. Ak viera neformuje život, tak nedokáže človeka spasiť. To je tragické svedectvo kresťana, ktorý na verejnom mieste s fľašou v rukách vyznáva, že je kresťanom a súčasne opilcom.

Kresťanstvo sa nedá spojiť s opilstvom preto, že alkohol ničí dve základné sily človeka: obmedzuje rozum a oslabuje vôľu. Sú to tie sily, pomocou ktorých človek nadväzuje kontakt s Bohom. Ak je rozum obmedzený, tak nejestvuje možnosť nadviazania kontaktu a slabá vôľa znemožňuje dôsledné zotrvanie na evanjeliovej ceste. Preto sa opilstvo nedá spojiť s kresťanským postojom.

Často je obviňovaná vláda z toho, že národ pije. Nezhadzujme zodpovednosť zo seba. O tom, či je ktosi alkoholik alebo nie, vôbec nerozhodujú plné regály alkoholu v obchode. O alkoholizme hovorí nie to, koľko fliaš zostane zatvorených, ale koľko ich je otvorených a vypitých a o tom rozhodujeme my a nie vláda. V konečnom účtovaní sa v našich rukách zvažujú osudy šťastia či nešťastia národa. Príliš pomalý prístup vlády k boju s alkoholizmom je diktovaný ekonomickými ohľadmi. Riešenie problému je v našich rukách, ale dokážme sa odhodlať pre taký zrelý postoj, že alkohol bude v obchode a nikto z nás po ňom nesiahne, aby sa opil, alebo bude čoraz horšie, lebo dokonca keby zlikvidovali všetky monopolné obchody, alkohol dodá čierny trh a produkcia v súkromných tajných páleniciach. Uzdravenie je v našich rukách a pokiaľ to nezbadáme, tak dovtedy sa bude nešťastie zosilňovať.

Niekoľko rád či prosieb:

Po prvé: Nikdy nikoho nenahovárajme na vypitie dokonca ani jedného kalíška. Nevieme, aká je odolnosť druhého človeka, aké je jeho zdravie, aká je jeho vôľa, nevieme, aké sú dejiny jeho života – ponechajme toto rozhodnutie na človeka. (Ponúknuť je slušné, nútiť je netaktné, nahovárať je hriešne.) Mnoho ľudí odišlo na druhý svet pre dobrých kamarátov, ktorí ich veľmi nahovárali na vypitie jedného kalíška. Nenahováraj nikoho!

Po druhé: Nikdy nepime fľašu do dna. Je to fatálny zvyk. Postavia na stôl fľašu a neodídu, kým všetko nevypijú. Dokážme odísť od otvorenej fľaše, nech zostane na druhý raz, nech zostane aj pre iných. To je záležitosť nášho sebaovládania. Vedieť zvíťaziť nad sebou. Samozrejme, ak viem, že od tej otvorenej fľaše odísť nedokážem, potom je tam jediné riešenie: za žiadnu cenu fľašu neotvárať!

Po tretie: Ak stretávame človeka, ktorý sa chce dostať z opilstva, podajme mu ruku. Taký človek iba za pomoci druhého sa môže vytrhnúť zo svojho nešťastia. Ak vystiera ruku s prosbou o pomoc, je to prvý krok k víťazstvu. Podajme mu ruku a nevzdávajme sa toho človeka tak dlho, kým zostane na dosah našej ruky, aby jeho víťazstvo bolo i našou radosťou.

To sú tri konkrétne prosby.

Za situáciu, v akej sa nachádzame, neobviňujme iných, začnime od seba a zapamätajme si, že tu ide o veľké dobro dneška. Dobro naše vlastné, dobro nášho rodinného domu, nášho národa i mnohých pokolení, ktoré prídu po nás. Vieme, že účinky alkoholizmu sa môžu v celej ostrosti objaviť až cestou dedenia. Celé pokolenia na zemi môžu byť nešťastné kvôli dnes vypitému alkoholu.

 

II.

 

Keď hovoríme o piatom prikázaní Desatora, treba mať na pamäti celý rad nových situácií, v ktorých ľudia tento Boží zákon porušujú. Vec je aktuálna a vážna, pretože nepočujeme ani obvinenia z často páchaných hriechov, ani nevidíme znaky ľútosti, ktorú spôsobujú. Z toho vyplýva, že rad nových situácií, v ktorých páchame hriechy, nebolo ešte uvedených do spytovania svedomia. Dokonca katolíci, ktorí praktizujú, mnohokrát prestupujú Božie prikázanie „Nezabiješ“, pričom nepociťujú vinu. Dnes venujme pozornosť vystavovaniu sa nebezpečenstvu smrti alebo zmrzačeniu seba alebo iných.

A tak v každom prípade, keď niekto vypije alkohol a sadne si za volant – pácha hriech, bez ohľadu na to, či spôsobil nehodu, alebo nie. Keď sadáme za volant v opitom stave, vystavujeme nebezpečenstvu seba aj iných. Katolík, ktorý sa pripravuje na spoveď musí zrátať nielen situácie, v ktorých sa opil – lebo to je jeden hriech – ale musí zrátať situácie, v ktorých viedol auto, motorku, bicykel v opitom stave, lebo to je ďalší hriech. To isté sa týka chodcov. Opilec nemôže vyjsť v opitom stave na ulicu sám. Musí čakať na kohosi triezveho, kto ho bude sprevádzať. Polovicu nehôd majú na svedomí opilci, ktorí alebo sami padnú pod auto, ale sa bezprostredne stávajú príčinou tragédií iných. Často vodič, ktorý chce zachrániť opilca, spôsobuje nehodu na účet seba alebo v blízkosti stojacich nevinných ľudí.

Podobne sa má vec so zachovávaním dopravných predpisov. Všeobecne sa usudzuje, že keď ktosi zaplatil pokutu, že je už všetko vybavené. Z hľadiska zákona áno, ale nie z hľadiska svedomia a Boha. Vodič, hoci by nezavinil nehodu, samotnou neopatrnou jazdou, podceňovaním dopravných predpisov vystavuje seba aj iných zmrzačeniu alebo smrti, pácha hriech a musí to zohľadniť pri spytovaní svedomia.

Naskakovanie do idúcich vozidiel, prebehovanie pred nimi, v mestách nezachovávanie prechodov pre chodcov a svetelnej signalizácie – je hriechom a musí byť zohľadnené v spytovaní svedomia. Táto zodpovednosť vzrastá, keď má ktosi slabý zrak, sluch, choré nohy. Správanie sa takýchto ľudí na ulici si vyžaduje vážnu pozornosť a každé nerešpektovanie je spojené s väčšou zodpovednosťou vo svedomí. Nehovoriac už o tých, ktorí vedú dieťa a berú plnú zodpovednosť za jeho bezpečnosť.  Treba mať pritom na mysli iných, ktorí sú s nami na ulici. Nie každý v zástupe premýšľa, často je zaujatý svojimi záležitosťami (smrťou v rodine, chorobou, starosťami) ide za nami, pričom sa nepozastavuje nad predpismi. Keď vidíme prichádzajúce auto, vyrátame si presne vzdialenosť a prejdeme, ale on, keď ide za nami, nevie si to vyrátať, oneskorí sa o nejakú tú sekundu. Sme spoluzodpovední za jeho smrť, či zmrzačenie.

Ide o vytvorenie atmosféry zachovávania predpisov cestného poriadku, či predpisov, ktoré zaručujú bezpečnosť práce. Túto atmosféru vytvárame my. Je to príkaz vyplývajúci tak z piateho prikázania Desatora, ktoré vyzýva k úcte voči životu, ako i z prikázania lásky k blížnemu, ktoré prikazuje vždy myslieť nielen na seba, ale i na druhých.

„Nezabiješ“ – to nie je iba individuálny pokyn. Všetky prikázania Desatora boli odovzdané spoločenstvu. To je Boží zákon, podľa ktorého majú žiť veriaci ľudia, ak chcú vytvoriť Božie spoločenstvo. V tomto prikázaní je obsiahnutý pocit bezpečnosti. Lebo ak v spoločnosti niet vrahov, nemáme sa koho báť, život je pokojný. Pretože žijeme medzi ľuďmi, ktorí podcenili toto prikázanie, často sa cítime ohrození, že môžeme byť zavraždení. V takomto svete máme žiť. Nie je to však normálny stav. Cestu k bezpečnosti ukazuje Boh, keď hovorí všetkým ľuďom: „Nezabiješ“. Keby sme napríklad od dnešného dňa všetci začali zachovávať piate prikázanie a nikto by nezdvihol ruku na druhého človeka, náš život by sa stal mimoriadne radostný, bezpečný, nikto by nebol nepriateľom. Na zemi by zavládol pokoj. To by bolo ovocie zachovania jedného prikázania: „Nezabiješ“.

 

------- 

 

Kristus prehĺbil podanie piateho prikázania Desatora: „Nezabiješ“. V Reči na Hore, ktorú zaznamenal sv. Matúš,  Ježiš výrazne hovorí: „Otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 21-22). Kristus teda spojil samotnú vraždu s hnevom, ktorý sa rodí v srdci človeka a výrazne ho postavil pod priate prikázanie.

Nech nikto neráta s tým, že ak sa dlho modlí a vystiera ruky k Bohu, tak bude ospravedlnený z nesprávneho vzťahu k ľuďom. Človek musí byť zmierený s bratmi, ak sa chce tešiť so zmierenia s Bohom. Preto v Evanjeliu Kristus často vyzýva k odpusteniu.

Odpustenie je gestom zmierenia. Ak berieme vec zásadne, musí nám ísť o to, aby nikdy nebolo človeka, voči ktorému máme nejaké výčitky, hnev, aby sme každému, dokonca tomu, kto nám spôsobil najväčšiu krivdu, dokázali vo svojom srdci odpustiť, lebo vieme, že až toto odpustenie, niekedy veľmi ťažké, je znakom, že aj Boh odpúšťa nám, keď nám dovoľuje zmierenie so sebou. To je námaha kresťanského života, ktorá smeruje k tomu, aby láske, ktorá naplnila srdce, obsiahla všetkých ľudí. Človek, ktorý dokáže odpustiť každému, nebude sa nikdy hnevať. To je tajomstvo srdca, ktoré nepozná hnev. Totiž v každej situácii, v ktorej iní vybuchujú hnevom alebo sa cítia urazení, ono sa odhodláva pre gesto odpustenia. Je to ťažká, ale mimoriadne dôležitá oblasť kresťanského života.

Často si pozorujeme, že ten, kto sa hnevá, robí výstupy. Zatiaľ, čo sa hnev oveľa častejšie v živote prejavuje mlčaním. Niekto má tiché dni, týždne, mesiace. Treba zdôrazniť, že každý človek, ktorý sa uráža, dokazuje svoju malosť. Iba malý človek sa urazí. Veľký človek dokáže pochopiť situáciu, aká nastala, neurazí sa. Je pripravený vybavovať dokonca najťažšie veci bez dištancu, bez mlčania. Hodiny prechovávanej urážky v srdci nivočia nielen tých, na ktorých sa daný človek urazí, ale predovšetkým jeho samého. Vieme, že niekedy takýto jeden týždeň mlčania, napríklad v manželstve či v rodine, dokáže nenávratne zničiť šťastie domu. Preto Ježiš popri „Nezabiješ“ dodáva: „Nebudeš sa hnevať“.

 

III.

V rámci úvahy nad piatym prikázaním treba sa dotknúť témy zabíjania ducha. Vyzýva k tomu sám Kristus, ktorý vystríha: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Piate prikázanie nás vystríha, aby sme sa nebáli vrahov, aby sme sa nebáli smrti tela. Vyzýva však k veľkej ostražitosti pred vrahmi ducha. Vo svete znepokojivým spôsobom vzrastá počet samovrážd. V prevažnej časti prípadov samovraždu predchádza smrť ducha. V danom človeku bol zavraždený duch, alebo ho sám zavraždil. Stráca teda vieru a zmysel života. Stáva sa aj tak, že človek, ktorý sa bráni pred veľkým nátlakom zvonku a nemá už síl postaviť sa proti tlaku v danej situácii, pričom sa bojí porážky, spácha samovraždu. Niekedy sa zdá, že samovražda je posledným zúfalým gestom ešte živého ducha, ktorý sa bráni pred zavraždením. Človek si volí smrť tela, aby podľa svojho názoru zachránil svojho ducha. Nie je to správne riešenie, treba ho však chápať, v živote sa možno s ním stretnúť. Aby sme nepodľahli tomu, kto môže zabiť ducha, treba ho poznať a treba poznať metódy jeho činnosti.

V súčasnosti sa veľa hovorí o psychickom zdraví, naproti tomu sa robí všetko, aby sme ho zničili. Netreba človeka vraždiť nožom alebo guľkou, stačí zničiť jeho nervový systém, aby sme ho úplne vylúčili zo života. To je dokonalejšia forma vraždy a vôbec netreba hľadať týchto vrahov v cudzích politických táboroch. Možno ich stretávať denne, žijú uprostred nás. Zriedka sa niekto vyznáva pri spovedi, že zničil nervy žene, deťom, otcovi či matke. Keď hovorí o hneve, tak má na mysli svoje nervy, a nie tých, ktorých zraňuje.

Tu je miesto, aby sme pozorovali terorizmus. Obyčajne sa o ňom hovorí vtedy, keď možno vidieť mŕtve obete atentátov, ale terorizmus oveľa častejšie používa tortúry, ktoré pôsobia na psychiku a nie na telo. Nakoniec tortúry tela sú skoro vždy spojené s psychickými tortúrami. Stačí spomenúť metódy výsluchov na gestape a nielen na gestape. Ich cieľom bolo zlomiť ducha človeka, dostať z neho tajomstvá, ponížiť ho.

Vrahovia ducha smerujú k tomu, aby naplnili človeka strachom. Robia to zastrašovaním, vydieraním, väznením. Človek v strachu je duchovným mrzákom. Ak strach zasiahne celý jeho život, je ochrnutý, žije a je mŕtvy.

Siahanie po upokojujúcich tabletách je červeným svetlom slabosti ducha daného človeka. V každodennom živote treba vidieť toto nebezpečenstvo skryté v únave, zhone, nedostatku odpočinku, v stálych stresoch, neurotickom štýle života. Mnoho tu závisí od nás samých. Atmosféra, v akej žijeme, smeruje k zabitiu nášho ducha. Zachráni sa ten, kto si dokáže vytvoriť vlastný svet pokoja, odpočinku, bezpečnosti.

Ničenie duchovného života sa deje vyvedením človeka zo sveta dobra a uvedením do sveta zla; čiže urobiť človeka sluhom zla. Dobro je vždy tvorivé, zlo zasa – je ničivou silou. Morálne zdravý človek si volí dobro, totiž vie, že ak vytvára dobro, obohacuje sám seba. Morálne chorý človek si volí zlo a tým, že pácha zlo, ničí sám seba.

Aké sú formy ničenia morálneho života? Prvá z nich spočíva v ničení svedomia. Deje sa tak zmazávaním hraníc medzi dobrom a zlom. Človek so zničeným svedomím v mene zdanlivého dobra robí zlo. Cesta k tomu vedie cez zaťahovanie do klamstva, do krádeží, nútenie ku krivej prísahe, zrade, donášačstvu, nahováraním na vraždu nenarodeného dieťaťa, k práci v nedeľu a pod.

Útok je nasmerovaný na prikázania. Vrahovia ducha dokazujú, že prikázania sú také ťažké, že sa nedá podľa nich žiť. Aby teda žili, treba ich porušovať. Inými slovami, aby si zachránili biologický život, treba zabiť ducha. Treba to vidieť, lebo táto činnosť je často naprogramovaná. Po zničení svedomia zomiera človek a zostáva inteligentné, dravé zviera, ktoré vzbudzuje strach a môže slúžiť ako nástroj nivočenia iných ľudí.

Druhou formou zabíjania ducha v rovine morálneho života je pohoršenie. Je to skutok alebo postoj, ktoré robia druhého človeka horším, keď ho učia páchať zlo. Kristove slová na adresu tých, ktorí pohoršujú, sú strašné. „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 6-7). „Lepšie by bolo“ usmrtiť daného človeka, to znamená, že menšie zlo je fyzická smrť toho, kto pohoršuje, ako duchovná smrť tých, ktorých pohoršuje.

Kto pohoršuje, je spoluzodpovedný za zlé skutky pohoršeného človeka cez celý jeho život. On uvádza človeka na cestu zla, je sprievodcom na tejto ceste a preto zodpovednosť za skutky pohoršeného vo veľkej miere spočíva na ňom.

Najväčšiu zodpovednosť za pohoršenie nesú rodičia pred deťmi a kňaz. Veľkosť pohoršenia totiž vo veľkej miere závisí od stupňa dôvery, akou ktosi obdarúva daného človeka. Zneužitie dôvery za účelom uvedenia na zlú cestu raní srdce, ktoré dôverovalo, zanecháva na ňom nevyliečiteľnú ranu.

Treťou formou zabíjania morálneho života je odňatie nádeje človeku. Človek žije z toho, že k čomusi smeruje, alebo pre kohosi žije. Dokáže prekonať najťažšie obdobia života, ak mu svitá nádej. Spomienky na tábory sa dotýkajú veľmi bolestného problému ľudí, ktorí hynuli nie pre ťažkú prácu, údery či hlad, ale pre nedostatok nádeje. Strácali zrak, duchovne zomierali a nebolo lieku na túto ich chorobu.

Možno vziať nádej jednotlivcovi, spoločenstvu, národu. Je to forma zabíjania ducha a jej vyliečenie je veľmi ťažké. Úzko sa s tým spája to, čo sv. Pavol nazýva „uhášaním ducha“. Stále odtínanie krídel slobody a tvorivej práce. Denne sa to objavuje v takých slovách, ako: „neoplatí sa“ pracovať, brániť spravodlivosť, pravdu, dožadovať sa svojho, alebo: „nedá sa nič robiť“, pričom sa všetko zvaľuje na ťažkú situáciu, v akej sa človek či národ nachádza. Takýto prístup ničí odvahu, robí srdce bojazlivým. Je to vážna choroba našej spoločnosti. Odpoveď zdravého ducha je jednoduchá: oplatí sa byť dobrým, oplatí sa pracovať, oplatí sa upozorňovať na pravdu. Dá sa urobiť veľa, veľmi veľa, iba treba chcieť. Nie situácia rozhoduje o tom, čo sa dá robiť, ale sila nášho ducha.

Končíme úvahu o tom, čo zabíja ducha a chcem ešte venovať pozornosť zabíjaniu náboženského ducha. Ide tu predovšetkým o odnímanie viery ľuďom. Deje sa tak tým, že je človeku odnímaná náboženská nádej – teda tá, ktorá je obsiahnutá v Božom prísľube – alebo nivočením dôvery voči Bohu. Nádej je nasmerovaná do budúcnosti, dôvera je vždy spojená s prítomnou chvíľou, je to niť, ktorá spája človeka s Bohom v dnešný deň. Preseknutie tejto nite vrhá človeka do pochybností a ponára ho do zúfalstva. Je to najväčšia krivda spôsobená človeku. „Bojte sa toho, kto môže i dušu i telo zahubiť v pekle“. Bojte sa toho, kto pretína niť dôvery v Boha. Táto smrť ducha môže prísť náhle, nárazom zla a pokušením pochybnosti a môže sa dokonávať postupne, rozvíjaním choroby znechutenia, ktorá vedie k priepasti duchovnej samovraždy. Pochybnosti často vrhajú človeka na dno zúfalstva.

 


1. pôstna nedeľa – katechéza

Dnešné Božie slovo nás privádza na púšť. Ježiš tridsať rokov strávil v Nazarete, a teraz pred začatím verejného účinkovania sa štyridsať dní postí. Na púšti nie je sám, je tam s Ním aj diabol, ktorý ho pokúša. Tak ako pokúšal v raji Adama a Evu. No tento raz nemá šancu. Tento raz odchádza porazený. A o tri roky vo veľkonočné ráno bude porazený raz a navždy.

No aby sme mohli vôbec dnešnú tému rozoberať, musíme uveriť v jedno, v základné – že diabol existuje. Že je skutočný, že nie je len výmysel na strašenie detí. Koľko ľudí dnes neverí v jeho existenciu. A to ho veľmi teší. Vieme, že Boh stvoril ešte pred ľuďmi anjelov. Stvoril ich ako dobrých anjelov. No nie všetci chceli byť dobrými anjelmi, niektorý vo svojej pýche povedali: „Nebudem Bohu slúžiť. Vtedy sa z nich stali zlí anjeli, diabli, na čele ktorých stál Lucifer, boli vyhnaný z neba a vtedy vzniklo peklo.

1, tí, ktorí v neho veria - Božie slovo ho asi 100x spomína. Viac ako Ducha Svätého. To ale neznamená, že je podstatnejší. Aj Ježiš vyháňal z ľudí diablov. Takže on existuje;

2, tí, ktorí v neho neveria – lebo sa im to zdá rozprávkové, alebo je lepšie v neho neveriť. Ak by sme neverili, že on je osobné bytie, museli by sme z Biblie vytrhnúť veľa strán a tvrdiť, že Sv. písmo nás zavádza;

3, tí, ktorí ho obdivujú – satanizmus - uctievajú diabla a bojujú proti Bohu;

4, tí, ktorí sa ho boja - mnohí povedia: „Tak sa ho mám báť? Mám prežívať život v strachu?“ Vôbec nie, práve naopak. V radosti. V radosti, že som Božie dieťa. Že patrím Bohu. Vtedy sa nemusím vôbec báť. Báť sa má ten, kto nepatrí Bohu, kto žije bez Boha, kto žije v ťažkých hriechoch. Ak som Boží, strach tu nemá miesto. Lebo diabol je raz navždy porazený Ježišovou smrťou na kríži. On nás nemôže poraziť, on nemá nad nami moc, dokiaľ žijeme v priateľstve s Bohom. Dokiaľ. On je jako zúrivý pes, ktorý šteká, breše, chcel by nás uhryznúť. Ale je na reťazi, Pohryzne toho, kto sa k nemu priblíži. Kto sa nevystaví zlobe, nepríde k nemu, ten je v bezpečí. Ba môžeme povedať, že diabol sa bojí kresťana. Trasie sa pred nami, lebo v nás vidí Božie deti. Vidí v nás slávu, ktorú mal mať aj on, vidí dedičstvo, ktoré bolo určené aj jemu. A preto nás nenávidí, z celej duši, pretože nám závidí. Závidí nám šťastie, ktoré nám Boh ponúka a ktoré on stratil. A to nie je všetko. Boh diabla strašne pokoril – Ježiš odovzdal svoju moc nad diablom apoštolom, ľuďom. Pre diabla to bolo najväčšie pokorenie, a práve preto sa na človeka tak zúrivo hnevá. Keďže nás diabol nenávidí, nemôže pre nás konať žiadne dobro. On nám neponúka šťastie, aj keď si to my môžeme myslieť, aj keď sa nám to tak môže zdať, že hriech prináša šťastie. Preto sa nazýva aj klamár. (Pozrite si film Zmluva s diablom.) Na toto treba pamätať – nič nerobí pre naše dobro – všetko robí pre to, aby nás vzdialil od Boha – dokonca nás zbaví choroby, ba aj hriechu, no to len pre to, aby nás vzdialil od Boha.

        Bratia a sestry, Boh nám ponúka svoju výzbroj v boji proti nepriateľovi – nimi sú modlitba, pôst, sv. spoveď, Eucharistia. Kto má túto Božiu výzbroj a kto je od tohto štekajúceho a hryziaceho psa na reťazi dostatočne ďaleko, ten sa nemusí báť. Ale prežíva v živote radosť z toho, že je Božie dieťa a že patrí Bohu.

 

Hore