"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Blogs (Farský úrad)

« Back

Verím - V.

Opustiť rozličné istoty kvôli jedinej... Vždy s pohľadom upretým na Ježiša...

Dnes znova vidíme Pána Ježiša a Petra na lodi. (Lk 5, 1-11; 5. nedeľa „cez rok“ C)

Pre Ježišových najbližších spolupracovníkov – apoštolov (väčšinou rybári) bola loď veľmi dôležitá, znamenala zdroj obživy, znamenala určitú istotu.

Aký to musel byť impulz viery, keď dokázali túto istotu kvôli Ježišovi zanechať, opustiť a ísť za ním!

 

Vrátime sa k úryvku z evanjelia, ktorým sme sa zaoberali minule (búrka na mori, Mt 14, 22-33).

Skončili sme pri tom, ako Peter, keď si chcel byť úplne istý, že je to Ježiš, vyrukoval so zvláštnou požiadavkou, aby mohol ísť k nemu po vode.

Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi.

 

Po vode sa dá ísť len vtedy, keď vystúpiš z loďky. To je veľmi jednoduchá veta, ktorá ale má za sebou obrovský obsah. Pre každého z nás to znamená niečo iné. Ale vždy je to spojené s opustením nejakých istôt – v prospech jedinej istoty, a tou je Ježiš Kristus a jeho prísľub. A tu nastáva je problém. Pretože tá potápajúca loď sa nám zdá byť istejšia, než dôvera v Božiu milosť.

A tak sa natíska dôležitá otázka: Čo sú tie moje istoty, ktorých sa pridŕžam? Sú to ľudia, nazhromaždené peniaze, postavený dom? ... Úplne sa spoľahnúť na Boha a odovzdať mu všetko do jeho rúk nie je vôbec jednoduché. Ale práve toto sa musíme učiť, pretože čím sme starší, tým budeme musieť odovzdávať stále viac. A v okamihu smrti všetko.

Teda máme pred sebou úlohu učiť sa takejto odovzdanosti: keď Pánu Bohu niečo dám, tak sa toho pustím. Keď vystúpim z loďky, tak sa nedržím ešte niekoho z kamarátov, aby ma – keby bolo treba – stiahli naspäť do loďky. V tomto bol Peter skutočne veľký...

 

Ale text evanjelia pokračuje ďalej takto: Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“

Pokiaľ sa Peter pozeral na Ježiša, tak šiel. Aj po vlnách rozbúreného mora. – To je ono! Autor Listu Hebrejom píše, že máme kráčať životom s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery (Hebr 12, 2a). Čiže viera nie je nejaký môj produkt. Viera je predovšetkým dar. Keď sa s dôverou zahľadím na Ježiša a dám mu seba a všetko, čo tvorí môj život, on zasa posilní moju schopnosť v tejto dôvere vytrvať.

Samozrejme, že nás väčšinou oslabuje strach. Keď človek zostane bez Ježiša, vždy nejakým spôsobom podľahne panike. Ak si však človek ten strach pripustí, tak ho to ochromí. A preto sa začal Peter topiť. Vo chvíli, keď sa nedíval na Ježiša, ale na to, čo je okolo neho. Teda náš pohľad musí byť upretý na Ježiša.

Kiežby sme sa to dokázali naučiť do nášho každodenného života! Nenechať sa upútavať problémami a zlými vecami, skazenosťou sveta, vlastnými slabosťami a všetkým, čo nás vyrušuje, čo nás štve, tým, že všetko je inak, než by sme chceli...

Keby sme sa dokázali pokojne dívať na trpiaceho Krista, spojiť sa s ním, odovzdať sa mu – náš život by bol jednoduchší. Ale to sa máme učiť. Preto o tom rozprávame. Pretože to je život z viery.

„Pane, zachráň ma!“ zvolal Peter a Pán ho zachránil.

„Maloverný, prečo si pochyboval?“ Keď už si došiel tak ďaleko, keďuž si opustil tú loďku, keď už si urobil tých pár krokov...

Nuž, čo na to mohol Peter povedať? Áno, som maloverný...

Pre nás je dôležité, aby sme sa nespoliehali na tých, čo zostali na loďke. Na kamarátov, ktorí nám pomôžu. Myslíme teraz na situáciu, keď sa máme spoliehať na Pána. Musíme si uvedomiť, že aj uprostred najväčších búrok sa môžeme stretnúť s Kristom. Že on je ten, ktorý potom vstúpi do loďky, a vietor sa utíši – len mu to musíme dovoliť.

Niektorí z nás potrebujú, aby nás vytiahol z tej loďky; iní potrebujú, aby ich vytiahol z vody – ale vždy je dôležité, aby sme sa učili dôverovať, odovzdať sa do jeho rúk tak, ako sa Ježiš odovzdal do rúk nebeského Otca.

Očakáva sa od nás, aby sme boli ľudia viery. Nákazlivej viery. Dôvery, ktorá bude strhujúca. Ktorá bude pomáhať ľuďom a tí sa o našu vieru budú môcť oprieť. Ale to znamená priznať si, že na to sami od seba nemáme.

A v tejto našej viere musíme rásť. Každý deň. Stále odznova.

 

...

 

Asi teraz aj my všetci si v pokore priznávame, že naša viera je malá. Posilnime si ju teraz aj tak, že ju spoločne a nahlas vyznáme:  Verím v Boha...

Comments
sign-in-to-add-comment
Pane, pomôž zbaviť sa mojej nevery...
Posted on 2/10/13 8:54 PM.

Články - obsah