"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky

« Späť

Verím v odpustenie hriechov - XIII.

Pokračujeme v  úvahách o 15. kapitole Lukášovho evanjelia.

Podobenstvá o stratených majú zvláštnu podobnosť. Človek má až pocit, akoby bolo skoro zbytočné hovoriť to ďalšie. Vždy, keď vo Svätom písme narazíme na veci, ktoré sa  takto opakujú, je to pre nás zvláštnym spôsobom dôležité. Pán sa nepomýlil. Ale opakovaním toho istého motívu v podobenstve o stratenej ovci, drachme a napokon stratenom synovi chcel, aby sme neprehliadli to podstatné.

V prvom podobenstve je Otec prirovnaný k pastierovi Izraela; v druhom k žene, ktorá je obrazom Božej materinskej lásky. My vieme, že Boh nás miluje viac, než naša matka. On je ten, ktorý nás v lone matky utvoril.

Ten prvý obraz – pastiera – zdôrazňuje veľkosť Božej lásky, ten druhý jej nežnosť. Pretože pravá láska vždy človeka činí slabým, nežným a zhovievavým. Tých 99 nestratených oviec a 9 nestratených mincí nemôže Otcovo srdce uchrániť od bolesti nad jednou stratenou ovečkou a jednou stratenou mincou. V Božej logike je to tak, že on sám sa radšej stane strateným, než aby stratil jedného zo svojich synov. Pretože každého z nás miluje. Miluje nás ako svojho jednorodeného Syna, a Syn nás miluje priamo Otcovou láskou. Každého jednotlivo. Akoby som bol na svete jediný. Jeho utrpenie pre každého z nás nám odkrýva, akú hodnotu máme v jeho očiach. Naša hodnota je nekonečná a rovná sa jeho láske, ktorá ho viedla na kríž.

V podobenstve Pán hovorí: Kto z vás, ak má sto oviec a jednu z nich stratí nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? Ježiš veľmi dobre vedel, „kto z vás“. Nikto! Nikto by nešiel za stratenou ovcou, nechajúc 99 na púšti. Najprv by tých 99 zahnal domov a potom by išiel hľadať tú stratenú. A chcel by som vidieť pastiera, ktorý ju vezme na svoje plecia a donesie domov. Realita bola iná. Pastier tú ovcu zmlátil, dokonca jej častokrát zlomil nohu. Aby nezabudla, že takto sa to nerobí...

Prečo to Ježiš hovorí takto: „Kto z vás?“ No aby sme si uvedomili, že my nie! Že my nemáme v sebe takúto lásku k tým strateným. Pretože sme v role spravodlivých, ktorí sa s pohŕdaním pozerajú na tých, čo skončili v blate medzi neviestkami... Ale Ježiš – on vezme údel strateného sám na seba. Síce mu nezlámu nohy, ale nechá si kopijou otvoriť bok, aby všetci mohli kontemplovať lásku jeho srdca...

Tak isto kto z ľudí kvôli pár halierom vymetie celý dom? Mávne nad tým rukou. Lenže Boh nemávne rukou nad ničím, čo sa nás týka. A hlavne nad nikým. A nemyslí na nič iné, než na toho, kto sa stratil. A nebude mať pokoja, kým ho nenájde. Neustane v hľadaní, kým nenájde toho posledného...

Ježiš ďalej hovorí o radosti toho, kto našiel stratenú ovcu, drachmu: „Len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“

Lenže domov sa dostala vlastne len tá jedna ovečka, ktorá sa stratila a nechala sa nájsť. Tých ostatných 99 zostalo niekde vonku na púšti... Rovnako, ako starší syn z podobenstva... Spravodliví, ktorí si robili nárok na to, aby boli prví doma, zostávajú vonku. A budú môcť vojsť do Otcovho domu až vtedy, keď sa budú radovať z návratu stratených...

Prvý v histórii, kto prijal toto pozvanie do Otcovho domu, bol lotor po Pánovej pravici. Priznal sa k svojmu zlu pred Jediným spravodlivým. Spoznal rozdiel, ktorý je medzi ním a Ježišom, a poprosil o zľutovanie. Druhý lotor predstavuje naopak všetkých „spravodlivých“, ktorí sa k svojmu zlu zatiaľ nepriznali.

„A povie im: Radujte sa so mnou!“ Radosť sa vždy chce deliť. Aj my sme povolaní a pozvaní mať podiel na Božej radosti z návratu stratených. A jeho radosť bude úplná až vtedy, keď aj tých 99 nestratených oviec na púšti pochopí, že sú vlastne tiež stratení. A stotožnia sa s tou jedinou a aj oni sa nechajú nájsť...

To je ale dlhá cesta. Od farizeja k hriešnikovi, ktorý si prizná svoju hriešnosť... Ale inej cesty niet...

 

Na záver našich úvah si všimnime pojem obrátenie. Ovca sa v skutočnosti neobrátila. Rovnako ako sa minca sama nevrátila do mešca. Neboli toho schopné. Ale ony boli stratené, a ako stratené boli nájdené tým, ktorý sa sám k nim obrátil svojou láskou ako prvý.

Teda obrátenie nie je na prvom mieste to, čo konáme my, ale to, čo vykonal a koná Ježiš. Čo máme robiť my? Máme priznať, že sme sa stratili. Zmeniť svoj pohľad na svoju situáciu, na seba i na Boha. Priznať si svoju nahotu a biedu. Obrátenie je zmena pohľadu. Zmena zmýšľania. Keď do centra svojho života postavím Boha a odsuniem z neho svoje ja. Dokiaľ totiž chcem konať obrátenie ja sám, tak je to stále niečo, čo ma príliš mnoho fascinuje a robí namysleným. To nie je zrieknutie sa seba, ktoré chce Ježiš. Je to iba naháňanie našej vlastnej spravodlivosti, aby sme boli prijatí za zásluhy, a nie z milosti.

Na začiatku cesty nášho obrátenia je to Božie hľadanie a nájdenie každého strateného z nás. Áno, na začiatku je skutočnosť, že nás Boh našiel. A potom nasleduje aj zmena nášho správania, nášho rebríčku hodnôt, prosba o to, aby Boh zmenil všetko nesprávne v našom živote. Keď to robíme naopak a chceme sa najskôr zmeniť, konať pokánie, aby nám Boh mohol odpustiť, tak sme stále v pozícii spravodlivých, ktorí neprijímajú milosť zadarmo.

Obrátenie je teda prechodom od našej domnelej spravodlivosti k radosti z Boha, ktorý sa obrátil k nám. Človek musí prestať vidieť len seba. Až potom sa začne meniť...

 

Články - obsah